Priala by som si, aby sme už pri narodení dostali akúsi príručku, v ktorej by boli bod po bode rozobraté tie najpálčivejšie vzťahové otázky, ktorými sa umárame počas celého života nehľadiac na vek a životné skúsenosti. Pretože potom by to bolo o čosi ľahšie… Všetko by bolo o čosi ľahšie. Nepoznali by sme prebdené noci, stratené roky, výčitky ani pochybnosti. Nevedeli by sme, čo to je, ak nám rozum hovorí, že sme ťahané za nos, no srdce kričí, že to ešte nemáme vzdávať. Jednoducho by sme si v tejto príručke prečítali, čo by sme mali urobiť, urobili by sme to a hotovo…

A jednou z kapitol by mohla byť otázka… Kedy odpúšťať, kedy sa vracať, kedy odchádzať, kedy čakať… Kedy si ponechať toho druhého v srdci a kedy ho poslať do prdele… Predpokladám, že vševediaci autor tejto príručky by dal tejto téme pútavejší a možno i poetickejší názov, no snáď vám došlo, o čo tu dnes pôjde.

pinterest.com

Občas mám totiž pocit, že my ženy sme ochotné pretrpieť mnoho, pretože nás vo vnútri škrie taká nepríjemná otázka…
Čo ak?
Čo ak sa mýlim, čo ak je jednoducho taký, čo ak som ja tá, ktorá si neváži to, čo má, čo ak tu tá láska je, no ja ju nevidím, čo ak raz prídem na to, že som urobila chybu, keď som ho opustila, čo ak proste až do smrti zostanem sama…

Tých „čo ak“ je tam toľko, že by sa z toho jeden zbláznil…

A v skutočnosti sa z toho zblázni nielen jeden, ale vždy ten, kto si tieto otázky donekonečna prehráva v hlave. Pretože sa dostáva do situácie, z ktorej sa každý deň, čo v nej pobudne, odchádza o niečo ťažšie. Najčastejšie totiž nie sme schopné zlomiť palicu nad človekom, ktorý má to „Čo ak?“ v očiach.

To bol aj môj prípad. Prípad lásky, ktorá vznikla medzi ženou a mužom v najlepších rokoch, ktorý sa totálne stratil v živote, v sebe, vo vnímaní a nastavovaní svojich priorít. Nevedel, či chce lietať alebo stáť nohami na pevne na zemi, nevedel sa rozhodnúť, či chce bohémsky život osamote s občasnou radosťou v posteli, no zároveň si nevedel predstaviť, ako sa bude v tejto pozícii cítiť o desať rokov.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Vyberám si seba

Či predsa len nebude chcieť to dieťa, ktoré by si mal urobiť už dnes, či mu náhodou nebude chýbať pohladenie od jednej ženy, ktorá sa vedľa neho zobúdza už nejaký ten piatok a pozná nielen to, kde má ponožky, ale má ho preskúmaného aj zvnútra.

pinterest.com

A viete, čo mi pomohlo? 

Pochopiť, že môžeme milovať, aj milovať blbo, lebo to sa stáva. Pomohlo mi uvedomiť si, že nech stretnem kohokoľvek, dobráka či totálnu sviňu, svätca alebo sukničkára, je to jedno. Dôležité je, aby som včas pochopila, kto je pre môj život prínosom, a či to, čo mu druhí dávajú, mi pomáha žiť život, po akom som vždy túžila.

Pomohlo mi uvedomiť si, že ja som tá, ktorá musí vedieť niektoré veci zastaviť. Že nemôžem len čakať, kým sa niekto ustáli, kým niečo pochopí, kým ma bude milovať tak ako ja jeho, kým… Doplňte sami… Pomohlo mi, keď sa naučila nič a nikoho vo svojom živote neskladovať s otázkou Čo ak? na perách.

Ľudia totiž nie sú staré šaty…

Nemusíš predtým, ako sa ich definitívne zbavíš, premýšľať nad tým, čo bude neskôr. Či sa ti náhodou nezídu, či ti o rok či o dva nebudú predsa len pasovať lepšie, pretože si dáš záväzok, že do nich schudneš. Vo vzťahoch nemáme čakať, kým sa niekto prispôsobí alebo zmení. Kým bude viac peňazí, menej starostí, kým dospejeme…

Vzťahy a láska existujú tu a teraz. Ak ti niekto v živote zaberá priestor, zavadzia pri dosiahnutí ďalších úspechov, necítiš sa v jeho spoločnosti „pohodlne“, je zbytočné na neho donekonečna čakať, myslieť alebo dúfať, že raz sa to upraví… Neupraví… Tak ako si nikdy neoblečieš tie šaty, na ktoré ti už roky v skrini sadá prach, no je ti ich ľúto vyhodiť, lebo keď si si ich kupovala, zdali sa ti fajn. 

Pamätaj, že oblečenie, ktoré ti jednoducho nejde k očiam, nikdy nebude tvojím obľúbeným kúskom. Je zbytočné ho preto nechávať v skrini. A tak je to aj s ľuďmi – buď sa ich blízkosť v tvojich očiach odzrkadlí, alebo je čas to zabaliť.

Coverphoto: Photo by Content Pixie on Unsplash

Facebook komentáre