Často sa na našu generáciu pozerá ako na egocentrikov, ktorí pri prvom probléme vo vzťahu zdrhnú. Zbalia si veci a s pocitom slobody začínajú hľadať ďalej namiesto toho, aby sa snažili ten vzťah nejako zlepiť. Je to dobré, alebo zlé? Mnohokrát sa pýtam, čo by s nami bolo, ak by sme k láske ako takej pristupovali rovnako ako naši starí rodičia.
No stále si neviem odpovedať, či by sme boli šťastnejší, či by sme skôr našli toho pravého alebo tú pravú a či by to vlastne bola cestička vedúca ku šťastiu. Áno, dnes máme viac možností niekoho stretnúť, viac príležitostí nadviazať nový vzťah, tak načo zostávať s niekým, s kým je to spolužitie bojom? Alebo sme len leniví a kvôli vlastnému pohodliu či egu zahodíme niečo len preto, že sa nám to už zunovalo?
pinterest.com
Tak sa teda pýtam, kedy zostať a kedy odísť?
Je to vcelku zradná otázka, ktorej odpoveď si žiada veľa slov a času. Myslím si, že je to prudko individuálne a líši sa to pri každom vzťahu. Je mi jasné, že nie každý vzťah je o dvoch ľuďoch, ktorí sú si súdení.
Mnohokrát je v dvojici jeden, ktorý naozaj nemiluje. Je so svojou dočasnou polovičkou len preto, že mu to práve vyhovuje, no o láske nemôže byť reč. Ak nás niekto využíva, ak nám niekto ubližuje, je samozrejmé, že odchod je jediným riešením.
Avšak… Nedeje sa to vždy. Veľakrát si dvojica povie zbohom len preto, že nemajú čas, chuť či náladu sadnúť si a na vzťahu trochu popracovať. Nechajú to tak a odídu preč, pričom po nich zostáva doslova spúšť. Delia sa majetky, nastávajú hádky o deti a na to, že sa kedysi milovali a boli odhodlaní niečo spolu vybudovať, akosi pozabudli.
Dnes to tak chodí. Je jednoduchšie zdupkať pri prvom náznaku, že by si vzťah vyžadoval nejaký kompromis. Tak ideme hľadať ďalej a zanecháme za sebou zranené srdce. No je to správne? Možno preto sa cítime tak prázdne, hoci sme obklopení ľuďmi a máme k sebe bližšie než kedykoľvek predtým. Pretože všetko berieme povrchne a na každý vzťah sa už po tom všetkom pozeráme ako na niečo dočasné, čo má len obmedzené trvanie…
Prečo už viac nie sme ochotní zabojovať?
Prečo sa radšej vzdáme a hráme sa na slobodných zakrývajúc si sami pred sebou rany na duši? Koho chceme oklamať? To naše „publikum“, ktoré je vôkol nás? Kvôli nim sa hráme na ľudí, ktorých nič nerozhodí a zo vzťahu odchádzajú s chladnou hlavou? Alebo je náš charakter tak neoblomný, že už nie sme úprimní ani k sebe a odmietame si pripustiť, že nás pravidelné rozchody vnútorne ubíjajú?
pinterest.com
Život totiž nie je o tom, koľkokrát sa cítime ako neporaziteľní víťazi. No myslím si, že ak by sme niečo počas života mali zbierať, tak sú to práve momenty, o ktorých vieme povedať, že sme urobili maximum preto, aby všetko dopadlo dobre. A ak sa to ani vtedy neskončí podľa našich predstáv, až v tom okamihu sa môžeme zbaliť a odísť.
Áno, potrvá to dlhšie. A tiež tým možno len predlžujeme svoje trápenie. Ale s istotou si vieme povedať, že sme bojovali a viac nás nebudú trápiť otázky v štýle: Čo by sa vtedy stalo, ak by som… Pôjdeme ďalej svojou cestou dúfajúc, že sa nám snaha, ktorú sme teraz vynaložili, vráti v inom vzťahu. Nebudeme sa pýtať, čo by bolo, ak… Ak by sme urobili niečo iné, ak by sme sa snažili o chvíľu dlhšie.
Život je síce krátky, ale dáva nám dostatok času na to, aby sme pre svoje šťastie urobili všetko, čo sa len dá.
Tak neodchádzajme hneď, len čo sa niečo domrví, ale skúsme sa rozpamätať, prečo sme sa do tej osoby, ktorá v nás kedysi rozpálila ten oheň, vlastne zamilovali…
Autor: Sima L.
Coverphoto: unsplash.com
