Najprv som sa hnevala na teba. Celkom dlho, aj dávno po tom, ako sme sa videli naposledy. Vlastne ani neviem, kto dal za naším vzťahom definitívnu bodku. Bol si to ty? Ak áno, tých bodiek a ukončení si napísal do nášho príbehu viac. Začal si s tým tesne potom, ako sme si my dvaja začali spolu… Alebo som to bola ja? Predstavovalo tú pomyselnú bodku práve moje ticho a odchod, ktorý všetko zlomil?

Myslím si, že na tom ani nezáleží. Môžem byť rada, že je to za mnou a ty si pre mňa už minulosť, bolestivá spomienka, ktorá ma však núti niečo si priznať… Ako som spomínala v úvode, hnevala som sa. Bol si pre mňa hlavným vinníkom, pre ktorého niet ospravedlnenia. Ten, kto klamal, podvádzal, ťahal ma za nos, zapieral a ubližoval mi nielen vtedy, keď som nevedela, čo sa s tebou deje, ale aj vo chvíľach, kedy si bol so mnou.

pinterest.com

Ale bola by som príliš egoistická, ak by som sa hnevala iba na teba…

Myslím to vážne, s najväčšou úprimnosťou. Bola by to hlúposť, rovnaká podlosť, aké si na mne páchal ty. Tak prečo by som teraz mala robiť niečo podobné práve ja? Prečo by som neskôr mala očakávať vo svojom živote človeka, ktorý takéto veci nerobí a vie si priznať, kedy pochybil?

Trvalo mi to dlho, ale teraz to už viem. Neklamal si mi len ty. Tvoje klamstvá ma síce zraňovali, ale oveľa viac škody na mne napáchalo to, že ja som im verila. Aj keď som vedela, že je to klamstvo, ale jednoduchšie bolo upnúť sa na vidinu toho, že raz bude všetko dobré.

Tak som vlastne klamala sama sebe. Ty si to začal a ja som to dokončila. Okrem jedného vinníka tak máme hneď dvoch. Ty a ja… Dvaja zaľúbenci, ktorí si raz, krátko potom, ako sa spoznali, sľúbili večnú lásku. Nebo bolo plné hviezd, mne bola trochu zima a dodnes si pamätám, ako som sa cítila…

Zvláštne. Ako človek stojaci uprostred tichej prírody, ktorá očakáva búrku. Všetko šumelo, všetko sa pripravovalo na veľký tresk, ktorý mal nastať. Ale ja som to ignorovala. To, čo sa vo mne odohrávalo, som zaháňala do kúta. Nahovárala som si, že je to len môj pocit, len moja divná nálada a dokonca som sa obviňovala za to, že si neviem vychutnať tento krásny okamih.

pinterest.com

Klamala som si teda hneď od začiatku…

Spolu s tebou som túto hru hrala a snažila sa raz pochopiť jej pravidlá. Trýznila som sa zakaždým, keď som ti odpísala, keď sme sa stretli, keď si u mňa prespal… V tomto jedinom nám to klapalo. V klamstvách… Ty si klamal mne a ja sebe. Boli sme celkom zohratí, to musím uznať.

Takže za tie jazvy na mojom srdci nemôžeš iba ty. Priložil si k mojej hrudi nôž a ja sama som si ho tam zabodla. Chytila som tvoju ruku, pozrela sa ti dôverčivo do očí a hneď potom som ich zavrela, aby som nevidela, čo sa stane.

Drastická myšlienka? Nemyslím si… Presne taká je totiž láska, ktorá je slepá. Ubližuje, bolí a núti nás privierať oči vo chvíľach, kedy by sme ich mali mať otvorené dokorán. 

S odstupom času už viem, že nás druhí môžu zraňovať iba dovtedy, kým konečne neotvoríme oči. Kým si nepovieme, že žijeme v klamstve, ktorým opíjame sami seba. Kým sa nezobudíme zo sna, ktorý sme si bdiac vytvorili, no jeho základy nie sú reálne. Zosypú sa ihneď potom, ako si povieme, že nič z toho, čo tak chceme, neexistujeme.

Otupujeme všetky svoje zmysly, pretože sme sa stali závislými na niečom, čo nás ničí. Na láske, ktorá ubližuje namiesto toho, aby hriala pri srdci. Na láske k človeku, ktorý si ju nezaslúži, a jediné, čo mu naozaj patrí, je pohľad, ako s hrdosťou odchádzame z jeho života.

Autor: Monika M.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nezlomil ma koniec

Coverphoto: Photo by Maxx Miller on Unsplash

Facebook komentáre