Jednou z najťažších vecí na tom celom bolo priznať si, že aj keď som sa snažila zo všetkých síl, stále nie som bez viny…
Klamali sme totiž obaja – on, keď neprestajne opakoval, že ho mrzí, čo spravil, že sa to už nestane… A ja vtedy, keď som mu odpovedala, že to nevadí, že to je v poriadku.
pexels.com
No nebolo…
Nič z toho nebolo v poriadku a s každým ďalším jeho klamstvom, s každým výbuchom zlosti, s každou hádkou pre maličkosti, s každým vyhrážaním sa a vyhadzovaním ma z domu som vedela, že toto nielenže nie je človek, s ktorým by som mohla mať akúkoľvek budúcnosť, ale toto nie je človek ani na súčasnosť. Toto nie je človek na zajtrajšok, ale už ani len na dnešok. Nevedela som vedľa neho dýchať, najlepšie som sa cítila, keď som ho nevidela a keď som vedela, kedy príde domov, len som tŕpla, akonáhle sa ručičky hodiniek blížili k tomu číslu.
Veľakrát som radšej nič nepovedala, bola som nešťastná, ale plakala som iba vo vnútri, pretože ak náhodou aj videl moju zaslzenú tvár, jediná odpoveď bola, že zase len revem. Keď som videla, že konverzácia nejde dobrým smerom, keď sa vedel vytočiť do nepríčetna (napríklad, keď som sa spýtala, či si už hľadá prácu), radšej som to hneď otočila, nechcela žiť znova v kriku a strachu.
Človek, ktorý od začiatku stále hovoril, ako by pre mňa aj zomrel, bol ten, ktorý ma sústavne pochovával zaživa každý deň…
Chcela som bojovať, byť silná, pozbierať posledné kúsky odvahy, ktoré vo mne ešte zostali, ale ako? Veď som tak dlho bojovala pre neho, zabudla som, aké to je byť znovu sama sebou, počúvať svoj vnútorný hlas, myslieť konečne aj na seba.
Moja práca bola mojím útekom, moje jediné bezpečné miesto, tam som vedela, že som skutočne v poriadku. Keď som sa však vrátila z práce, nikdy som nevedela, čo ma skutočne čaká. Vedela som len, že idem do domu, ktorý som sa tak dlho snažila premeniť na domov, ale nešlo to, nemôže to robiť len jeden človek pre oboch. Nemôže jeden stavať, kým ten druhý búra a potom sa diviť, že všade zostáva len neporiadok. Neporiadok na stavenisku, v hlave, v živote.
pexels.com
Klamala som tiež…
Ale čo je na to všetkom najhoršie, je fakt, že som najviac zo všetkého klamala samu seba. Každý deň, keď som sa presviedčala, že som šťastná, že to bude lepšie, že sa len musím viac snažiť. Že 100 percent zo seba, ktorých dávam, je proste málo, že to musí byť minimálne 200, aby som tam bola za nás oboch. Prečo vlastne? Aha, jasné – asi aby som bola vo vzťahu sama, aj keď s ním už aj matematicky, aby to všetko sedelo, viete.
Mama mala pravdu, vždy má pravdu, dnes to viem a ľutujem len, že sa tak dlho trápila so mnou. Povedala to už dávno… Dcérka, neľúbi ťa, ľúbi seba a tiež spôsob, akým ho ľúbiš, ale neľúbi teba, pretože nevie skutočne ľúbiť…
Autor: Marianna Dobis
Coverphoto: pexels.com
