Asi sa v našom úlomkárskom tíme nenachádza nik, kto by za celý svoj život dal niekomu viac šancí ako ja. Konkrétne TOMU jednému vzťahu. Vzťahu, čo zmenil mňa, môj život, pohľad na lásku. Vzťahu, ktorý ma priviedol k písaniu a naučil ma nahlas hovoriť o tom, ako sa cítim. Bola to príučka, bolo to ponaučenie a v čase, keď sa to všetko odohrávalo, bolo to peklo. Oslepla som, ohluchla som, svoj rozostrený zrak som upriamila iba na neho, na záchranu vzťahu, ktorý sa nikdy zachrániť nedal.
A to nebolo zdravé ani múdre. Bolo to riskantné, hlúpe, sebazničujúce a dnes sa pri týchto spomienkach len pousmejem, pretože sú pre mňa dôkazom, že slepá láska a mladosť, to je občas vražedná kombinácia.
No aj napriek tomu nie som zarytý popierač dôležitosti druhých šancí. Občas sú fajn, no iba za predpokladu, že sú „fajn“ aj obaja ľudia, ktorých sa to týka. Niekedy totiž dáme druhú šancu človeku, ktorý si vôbec neuvedomuje, že urobil chybu, a inokedy sme to zasa my, kto síce druhú šancu dá, no pri každej príležitosti naoko odpustené previnenia vytiahne na stôl. A sami asi viete, že ani jeden prípad nie je práve najšťastnejší.
Kedy teda druhé šance dávať?
Keď sme si istí, že šlo len o pochybenie, nie o činy, ktorého sú dôsledkom niekoho charakteru. Pretože v tom mojom vzťahu to tak bolo, verila som, že sa chronický sukničkár polepší, odpustila som raz, dvakrát, trikrát a potom, aby som viac odpúšťať nemusela, som si pred jeho neverou zakrývala oči aj ja. Nepýtala som sa, kde bol, keď sa mi neozýval, prečo sa vyparil na niekoľko dní, zatiaľ čo ja som sa sama doma presviedčala, že je to úplne inak, ako to vyzerá – obľúbená fráza všetkých nešťastne zamilovaných duší.
Dnes, keď je to dávno za mnou, premýšľam nad tým, prečo som to robila. Kde som mala hrdosť a zdravý rozum, prečo som si zostávajúc s ním toľko rokov len ubližovala. Áno, niektoré vzťahy sú akoby magické. Bolia nás, je v nich viac pochybností ako lásky samotnej, no stále v nich zostávame, pretože sa od toho človeka nevieme odpútať.
Stačí jeden úsmev, jedna vášnivá noc, jeden pohľad a sme ochotné znovu veriť, odpúšťať a dúfať, že tentokrát sme sa už sklamali naposledy. Ale ani láska, ktorej faloš neunesieme, by nemala byť ospravedlnením na to, že si dávajúc druhé šance ubližujeme.
Koľko šancí je už priveľa?
Jedna šanca je tak akurát. Jedna premrhaná šanca je viac ako dosť. A druhá šanca, ktorú niekomu dáme, zatiaľ čo on urobil rovnakú chybu, sa už nedá pomenovať inak ako naša vlastná hlúposť…
Viem, že ak by som mu žiadnu šancu nikdy nedala, do konca života by som žila s tým: „Čo ak?“ Čo ak by som nakoniec ja bola tá, čo urobila chybu, keď som mu tú jeho nedokázala odpustiť?
Chcela by som si to neskôr vyčítať? Nie…
Chcela by som vždy, keď by mi nevyšiel iný vzťah, myslieť na to, čo by bolo, keby som vtedy zostala s ním? Nie…
A preto vravím, že druhé šance sú super. Prídeme vďaka nim na to, s kým máme tú česť. Ale aj v poskytovaní druhých šancí musíme poznať mieru.
Preto ak chceme niekomu dať druhú šancu…
Mali by sme k sebe byť maximálne úprimní a na rovinu si povedať, či odpúšťame z čistej lásky alebo z čistej nádeje, ktorá tú lásku drží pri živote. Niektoré chyby človek nerobí vedome. Jednoducho taký je a to, čo robí, je silnejšie ako on. Tak ako to bolo v prípade môjho sukničkára. Aj ja som si dlho nahovárala, že ma miluje a že sa už nikdy viac nedozviem, že ma znovu podviedol. No keby som v tom pokračovala, trpela by som jeho neveru dodnes.
A pre tých, ktorí sa nevedia spamätať z toho, že ich druhá šanca bola pošliapaná, mám ešte pár slov… Nemôžeš zmeniť ľudí okolo seba. Ale môžeš zmeniť ľudí okolo seba… Rozumiete? Zmeniť a zmeniť, teda vymeniť, to je niekedy sakra rozdiel. Nečakajme, netýrajme sa, dookola netolerujme tie isté chyby. Veď ľudí na svete je zatiaľ viac než dosť, tak prečo strácať čas s jednou osobou, ktorá nám možno aj vedome ubližuje, no dúfa, že jej to opäť odpustíme?
Coverphoto: Photo by Valerie Elash on Unsplash
Ak sa vám páčil tento článok, rady by sme vám dali do pozornosti Miinu knihu s názvom Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.