Koľkokrát je naše srdce schopné lásky? Koľkokrát dokáže milovať bez toho, aby po predošlých sklamaniach úplne ochladlo? Neviem, ako je to s vami, no mňa každý rozchod zmenil. Nebolo ich veľa, päť prstov na jednej ruke je až-až. Ale aj tak pociťujem, že zakaždým niečo vo mne… odumrelo? Niekam to zmizlo? Ostalo to miesto úplne necitlivé?
Viem, že každá láska je iná. Niektorá splanie veľmi rýchlo a ide skôr o túžbu či pobláznenie. Tým pádom sa rovnako rýchlo aj končí. Iná láska sa zasa buduje postupne, časom prichádzame na to, že nám na tom človeku záleží čoraz viac. V našej mysli sa objavuje častejšie a častejšie, až si uvedomíme, že pravdepodobne ide o lásku.
pinterest.com
Nevieme, kedy sme do toho spadli, kedy nastal ten prelomový moment a zrodila sa láska. No i tak v týchto prípadoch nemáme záruku, že to bude navždy. Ak sa nám v živote nazbiera viac takýchto skúseností, začíname o láske trochu pochybovať.
Každá predošlá skúsenosť ovplyvňuje to, čo práve prežívame…
Kto z nás si nikdy nepovedal, že tento vzťah už nie je taký intenzívny ako ten, ktorý už dávno vyhasol a zostal len v našich spomienkach? V súčasnosti tomu chýba iskra, to čaro, ktoré spôsobovalo, že sme chodiac po svete doslova lietali.
Nechcem povedať, že zamilovanie sa potom, ako sme boli sklamaní, je zlé alebo nepekné. Má to niečo do seba, ale už to nedokážeme precítiť tak ako kedysi.
Ide to vekom? Strácame schopnosť úplne sa odpútať od reality alebo v nás po každom bolestivom rozchode niečo odumrie a viac sa toto miesto nerožhaví? Občas mám pocit, že každá skúsenosť nám niečo dá a zároveň i vezme. Nešťastná láska nás poučí, no tiež nám odkrojí kúsok srdca a to miesto sa tak stáva nefukčným.
Koľkokrát teda dokážeme skutočne milovať? Myslím si, že aj raz je viac než dosť. Hoci sa tá láska neskončila šťastne, spomienky na ňu už zostanú navždy. Naveky nám bude pripomínať, ako sme sa nechali poblázniť, a či si to už priznáme, alebo nie… Každý z nás to chce zažiť opäť.
pinterest.com
Ale nie každému je to dopriate…
Vekom nadobúdame nadhľad a čoraz viac milujeme sami seba. Vážime si svoje „ja“ za to, čím všetkým si muselo prejsť a že to všetko zvládlo, hoci tie skúšky nás niekoľkokrát položili na kolená. A to je možno dôvod, prečo sa časom nevieme zamilovať tak ako kedysi.
Pretože si rozmyslíme, komu tú lásku zveríme. Či jej časť zveríme do rúk niekomu spočiatku cudziemu, alebo si ju odložíme sami pre seba… Láska je totiž ako hra, do ktorej keď sa naplno vložíme, zabúdame na riziká a v momente môžeme prísť o všetko.
Nechcem sa však zmieriť s tým, že láska, ktorá nám pomotá hlavu, patrí len tínedžerom. Nechcem sa vzdať tej ilúzie, že to príde opäť a tentokrát to už bude navždy. Mojím snom je prebudiť sa raz v starobe vedľa niekoho, kto mi každé ráno bude pripomínať, ako bláznivo som bola ochotná milovať.
Autor: Krisztína
Coverphoto: Photo by Caroline Veronez on Unsplash
