Občas ťa to, čo cítiš, prekvapí. Občas milo, občas nemilo. Niekedy už nechceš cítiť nič, a predsa cítiš všetko, aj čosi navyše, čosi, s čím sa už nevieš stotožniť. no predsa to v tebe stále rezonuje. No potom sú tu chvíle, kedy ťa zaskočí presne to, čo už necítiš. Prekvapí ťa ten zlom, ktorý nastal, ani sama nevieš, kedy a ako vlastne prišiel. Jednoducho prišla zmena, ktorá nebola sprevádzaná ničím špeciálnym. Prišla ako dôsledok všetkého, čo si cítila predtým.
Viem, že sa vo vzťahu najviac bojíme hádok. Kriku, výčitiek a nedorozumení, ktoré si chceme ujasniť, no vedú len k ďalšej a ďalšej konfrontácii, ktorá je dôkazom, že sa v tejto láske objavujú čoraz väčšie trhliny. Viem, že sa tomu mnohokrát snažíme vyhnúť, pretože nás tento proces vyčerpáva. No zabúdame na jednu vec…
unsplash.com
Kým nenastalo ticho, ešte nič nie je stratené…
Áno, nie je to ideálny stav. No aj hádka značí, že kdesi je stále záujem. Záujem veci napraviť. Porozprávať sa o tom, možno i vykričať všetko, čo nás ťaží, sužuje, čo nám prekáža, dôsledkom čoho už takto ďalej nevládzeme. Každá jedna vyslovená výčitka je výpoveďou zraneného srdca, ktoré zatiaľ ešte nič nevzdalo. Je výpoveďou o tom, že tam tá snaha stále je. Otázne však je, koľko takýchto výpovedí dokážeme zniesť.
Niektoré konce prídu tak náhle, že ani nemáme čas pýtať sa, či sme s nimi stotožnení…
Jednoducho nastane zlom, ktorý ťa ochromí svojou silou a jediné, na čo sa zmôžeš, je rešpektovať to. Je to moment, kedy precitneš, kedy si zrátaš škody, o ktorých vieš, že v tvojich silách už viac nie je ich napraviť. Je to rezignácia, tak chladná a nekompromisná, že akýkoľvek protest predstavuje len stratu času. Tam, kde už nie je nič počuť, je zbytočné búriť sa. Pretože neodvrátiš niečo, čo sa definitívne skončilo.
Už v tom nie je krik ani šepot žiadnej prosby. Tie najhlasnejšie konce už totiž nepočuť, no napriek tomu majú obrovskú silu. Všetky boje predtým zrazu utíchli, slzy vyschli a zanechali po sebe len nepatrné čiary, ktoré si všimne iba tá osoba, čo ich nosí na lícach. A presne tá si povie, že už nemá zmysel nič vysvetľovať. O nič prosiť ani na nič čakať. Práve v tom momente totiž pochopí, ako ľahké je dostať sa zo stavu, kedy cíti bolesť, do fázy, kedy už necíti vôbec nič. Len ľahostajnosť, ktorá predstavuje ráznu deliacu čiaru medzi pochovanou nádejou a novým začiatkom.
unsplash.com
Toto je koniec, ktorý už nesprevádza žiaden hluk či šum…
Nepočuješ ho, no jeho dôsledky pocítiš okamžite. Chlad, s ktorým sa nesie ruka v ruke, totiž pochová všetko, čo dovtedy aspoň tlelo. Pochová nádej, ktorá len nedávno vyhasla, zadusí lásku, ktorá síce bolela, no ešte pred chvíľou bola živá.
Pred chvíľou, ktorej posledné sekundy už odbili. A ty si môžeš byť istá, že sa táto životná etapa uzavrela. Že už ti viac nenapadne dávať ďalšie šance, že už nikdy ťa vlastné srdce neprinúti premýšľať nad tým, že by to mohlo mať pokračovanie. Tam, kde nastane ticho, tam, kde sa rozmohol len chlad, už niet v čom pokračovať. Tam, kde si skúšala kričať a prosiť, tam, kde si čakala, a postupne zisťovala, že si na to všetko prikrátka, presne tam raz nájdeš nový zmysel života. Zmysel, ktorý ti ukáže, že žiadny koniec nie je prehrou, ak vďaka nemu opäť získaš samu seba.
Coverphoto: Photo by Raphael Wild on Unsplash
