Vyrásť by malo znamenať, že sa naučíme aj to, ako prijímať koniec. Koniec v práci, koniec v priateľstve, koniec vo vzťahu, koniec v živote. Mnohokrát si to nechceme priznať. Nechceme vysloviť, že niečo už nefunguje, že nás to nebaví, nenapĺňa, ale naopak ťaží. Znie to veľmi smutne. Je prirodzené, že v takýchto životných situáciách máme slzy v očiach, guču v hrdle, roztrasený hlas a nechuť ku všetkému, čo nás obklopuje. Koniec však nemusí byť definitívny. Môže pre nás znamenať, že sa nám otvárajú nové dvere, ktoré prinášajú príležitosti a výzvy.
Ešte predtým však musíme prekonať strach. Náš vlastný, ktorý nás niekedy núti zachraňovať vzťahy, ktoré sú mŕtve. Ktorý nás núti tváriť sa, že sme v pohode, aj keď sa nám chce plakať a kričať, že všetko je nefér. Niekedy nás strach núti dôverovať ľudom, ktorí si nezaslúžia našu pozornosť. Niekedy nás strach blokuje v tom, aby sme si išli za tým, čo si zaslúžime. Pred strachom a bolesťou máme taký rešpekt, že radšej predlžujeme priateľstvá, ktoré sú povrchné. Umelo udržujeme vzťahy, z ktorých už dávno vypršala láska, neha a túžba. Nechceme cítiť negatívne emócie a preto klameme samých seba. Zotrvávame v niečom, čo pre nás nie je ani dobré, ani prospešné, ani nás to neteší. No napriek všetkému privierame oči a tvárime sa, že všetko je v poriadku. Jednoducho nevieme, nechceme a neukončujeme nič, čo sa neukončí samo. Je to chyba. Veľká.
Mali by sme sa naučiť prijímať konce bez toho, aby sme mali pocit, že sme zlyhali. Mali by sme pochopiť, že nič netrvá večne. Mali by sme si uvedomiť, že ľudia sú v našom živote na to, aby nás niečo naučili a mnohokrát po lekcii, ktorú od nich dostaneme, musia odísť. A potom by sme mali s otvorenou náručou privítať ďalších, ktorí nám ukážu niečo nové. Niekedy jednoducho musíme vyčistiť náš priestor pre takých, ktorí nás naučia viac, ktorí nás budú milovať a rešpektovať viac, ako tí doteraz.
Mali by sme naučiť tešiť sa koncom rovnako ako začiatkom. Pretože okrem toho, že ukončenie niečoho je bolestivé a smutné, je v ňom aj niečo oslobodzujúce. Konce sú plné nádejí, očakávaní a viery v lepšie zajtrajšky. Lebo to, že dnes je zle, nemusí znamenať, že zajtra bude rovnako. Niekedy stačí len, aby sme sa prestali báť. Niekedy stačí, že si priznáme, že je čas pohnúť sa vpred. Zanechať to staré, ktoré už pre nás nemá význam. Napriek strachu z bolesti, napriek strachu z nových vecí kráčať ďalej s otvorenými očami, srdcom a neutápať sa v niečom, čo už svoj koniec dávno má, no my nie sme ochotní si to priznať a pozrieť sa pravde do očí.
