Na srdci máš otlaky väčšie, ako keď sa celý deň prechádzaš po meste v zabijáckych lodičkách. Po nociach objímaš vankúš a zaspávaš s malou nádejou, že zajtra bude lepšie. A bude? Naozaj?

Niekedy už máš pocit, že ťa nič neteší. Nie si dosť dobrá, dosť pekná a vlastne ani dosť šikovná pre tento svet. Alebo pre ľudí? Nevieš ani sama. Tvoja nádej v krajšie zajtrajšky, tvoje odhodlanie zmeniť svet k lepšiemu, sa stratili niekde veľmi hlboko v čiernej diere. A ty nevieš, ako ich z tadiaľ opäť vytiahnuť a vzkriesiť k životu.

Kamarátky ťa presviedčajú, atakujú ťa radami a chcú ťa prebrať z nečinnej letargie. Ale nedarí sa im. Jediný, kto ťa vie dostať z tejto ničobnej apatie si ty sama. Ale akosi nemáš dosť síl. Ako ďalej?

Pýtaš sa noc čo noc, deň čo deň. Niekedy prídu svetlé chvíľky. Niekto v tebe zapáli malý oheň, ktorý ale veľmi rýchlo zdúchne. Stratí sa vo svete povrchnosti. Vo svete sľubov, ktoré sa nikdy nenaplnia. Vo svete veľkých rečí ale nulových skutkov. Vo svete vymyslených príbehov, ktoré aj keď chceme aby boli realitou, vieme, že nikdy nebudú.

Niekedy máš pocit, že z toho všetkého, čo je okolo teba, už nevieš dýchať. Chceš sa nadýchnuť, ale akosi to nejde. Plytké nádychy ťa udržujú pri živote. No žiadny veľký, ktorý by ťa k nemu prebral, nepripadá do úvahy. Niekedy si nešťastná sama zo seba. Pretože vidíš, že tvoje okolie sa trápi s tebou. Nerozumujú tomu, že je to iba o tebe. Že ty jediná vieš prinavrátiť silu do svojej duše, ktorú si niekde úplne vypustila. Ty jediná sa vieš popasovať so svojimi démonmi, ktorí ťa prenasledujú.

Neexistuje na to žiadny liek, žiadny oblbovák. Nič, čo by utíšilo tvoju bolesť. Nič, čo by zakrylo smútok, žiaľ alebo obavy. Máš iba jednu možnosť. Zas a znovu vstať. Ako doteraz. Už po niekoľký krát. Postaviť sa tomu všetkému zoči –  voči a začať bojovať. Nie s celým svetom. Ale sama so sebou. Strach nikdy neporazíš, ak si ho nepripustíš, že ho pociťuješ. To že sa trápiš, neznamená, že sa niečo vyrieši. Riešenie nepríde samo od seba.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Musím každému odpustiť?

Už nežijeme v rozprávke. Svet je krásny, no niekedy naozaj bolí. Ak nám niekto povie, že nás miluje, nemusí to znamenať, že to bude navždy. Ak nás niekto odkopne, nemusíme sa vždy aj pomstiť. Nie je všetko nespravodlivé a nastavené proti nám. To nastavenie máme totiž v hlave. Len my sme tie, ktoré určité veci vedia zapnúť a zároveň aj vypnúť. Je hlúpe mať výhovorky, prečo sa nemáme dobre. Pretože to, aby sme sa mali, máme v rukách iba my. Nikto iný.

Tak kráčaj ďalej. Aj keď si stratila vieru, chuť aj silu. Kráčaj ďalej, aj keď si sa stratila sama sebe. Kráčaj ďalej, aj keď ti pod nohy vhadzujú polená, alebo ak si ich tam občas dávaš sama. Kráčaj ďalej, lebo to je jediná garancia toho,  že sa opäť môžeš nájsť. Ak ostaneš stagnovať na jednom mieste, nemôžeš hovoriť, že život je voči tebe nefér. Že ti neponúka nové príležitosti a ty sa už nemáš z čoho tešiť. Tak kráčaj ďalej, otvor oči, odkry svoje dochrámané srdce a pusť k sebe nový vzduch, nové podnety a nových ľudí. Život je cesta, nie cieľ, tak kráčaj

coverfoto: tumblr.com, foto: weheartit.com

Facebook komentáre