My, ženy, robíme vo vzťahoch strašne veľkú chybu. Púšťame do svojho života každého milo sa usmievajúceho muža. Netriedime. Nesortujeme. Nenechávame si čas byť samy sebou. Pustíme každého, kto sa čo i len z časti dotkne nášho vnútra. Každého, čo i len jemne pohladí našu dušu. Každého, čo i len malou štrbinou nazrie do nášho srdca. Nedávame priestor svojmu ja. Nedávame mu možnosti. Možnosti ukázať svetu, aké silné sme bez iných osôb. Ako dokážeme vynaložiť svoj vlastný čas samé pre seba. Aké schopné myšlienky nám kolujú hlavou. Nedávame priestor samým sebe.
Priestor vytvárame, ale iným. Dávame všetko zo seba a nečakáme nič. Prečo ? Prečo sme schopné predať samy seba na úkor iného dobra? Prečo nemyslíme na seba? Máme niekde pomýlené hodnoty?
Nie. Sme presne také, akými máme byť. Sme ženy, priateľky, kamarátky, sestry. Matky s veľkým “M”. Ženy s pokorou, ktoré si stoja za svojimi snami. Prerušíme snívanie, vždy keď je to potrebné ale opäť sa k nemu dokážeme v okamihu vrátiť. Máme svoje sny a svoje túžby a tak to je správne. To, že necháme niekoho narušiť naše podvedomie, je taktiež v poriadku. Patrí to k nám. Nemôžme byt silné od narodenia.
Musíme sa naučiť prijímať údery. Znášať bolesť. Pretože kedy inokedy sa naučíme byť silnými, ak nie teraz? Každá z nás je niečim úžasná. Tá s hnedými pehami na nose a krásnymi rišavými vlasmi. Tá s neuveriteľne dlhými nohami. Tá s krásnym žiarivým úsmevom. Tá roztomilo maličká žienka. Tá, čo sa po prebudení mračí, až kým nevypije svoju šálku kávy. Tá, čo má na chrbte jazvu po pohryznutí psom. Tá, ktorá sa bojí pozrieť mužovi do očí. Každá jedna! Každá sme niečim výnimočná a to, že dovolíme mužovi robiť nás zamilovanou, je len kvapkou v mori túžob a prianí.
Každá máme svoje predstavy a plány a nie každej sa podarí splniť ich. Buďme na seba hrdé. Veď sme krehké pohlavie, ktoré dokáže s horúčkou vymeniť plienky. Máme v náručí dieťa a v druhej ruke tašku s nákupom. A na perách ? Predsa úsmev.
Ublížil ti? Nie je prvý a nebola si sama, ktorej sa to stalo. Klamal ti? Klamal hlavne sebe. Udrel ťa? Ty si to ustála a dnes si tu a čítaš tento článok. Opustil ťa? A ty si sa dokázala postaviť na vlastné nohy, hoci si mala tú najkrajšiu a neodmysliteľnú batožinu. Zvládla si to! Zvládla, pretože si silná a neuveriteľne odhodlaná. Odhodlaná byť šťastnou. Si dokonale nedokonalá a práve to ťa robí výnimočnou. Nič viac ti netreba. Máš všetko, čo by žena mala mať.
Vieš si vypočuť radu a poučiť sa z chýb. A, že z vlastných? Samozrejme, že z vlastných. Veď aj Newton ležal pod stromom len dovtedy, kým mu nepadlo jablko na hlavu 🙂
