Dodnes sa neviem pohnúť z toho miesta, hoci cítim, že pomalými krokmi sa hýbem, len neviem, či správnym smerom, pretože sa stále obzerám dozadu. Na to, ako som premrhala lásku, pri ktorej mi nechýbalo nič. Presne vo chvíli, kedy si myslím, že som sa z tej bolesti, trápenia a ľútosti dostala a preniesla sa cez všetko, čo sa odohralo, sa objavíš. A ja opäť a opäť spadnem tam, kde som bola.
V ten moment, kedy som si istá, že sa už dokážem pozrieť sa ti sebaisto do očí, všetko zruší tvoj hlas, tvoja mimika a tvoje správanie ku mne. Už sú to skoro štyri roky, čo sa nám naše cesty skrížili, odlúčili a stále sa aspoň trikrát do roka opäť stretnú.
pexels.com
Prečo sa mi stále pripletieš do cesty?
Práve vtedy, keď sa z toho všetko dostávam a stačí mi už len malinký kúsok, aby som sa uzdravila úplne? Tvárime sa, že sa nič nestalo, že k sebe už nemáme žiadne city, ale správanie hovorí niečo iné, a presne to ma vždy položí a posunie späť na začiatok.
Jediné, čo som za tie roky pochopila, je, že ak človek nie je úplne uzdravený, tak sa z miesta nepohne, pretože stačí malý moment, pohľad alebo kontakt a opäť sa môže ísť uzdravovať odznovu. Je veľmi dôležité pochopiť veci, preniesť sa cez to všetko, čo bolo, a až potom sa môže pomaly uzdravovať a liečiť si svoje srdce.
Verím, že príde deň, kedy si to každá z nás uvedomí a s hrdosťou povie, že to dokázala…
Verím, že príde deň, kedy sa konečne pohneš ďalej a budeš šťastná so životom, ktorý žiješ.
Verím, že príde deň, kedy sa v tebe nepohne ani jeden cit pri pohľade na muža, kvôli ktorému si sa nevedela posunúť ďalej, pretože si čakala, že sa vráti a všetko bude tak ako kedysi.
Verím, že príde deň, kedy si naozaj začneš užívať život a pritiahneš si do života ľudí, ktorí ti viac dávajú, ako berú.
pexels.com
Hoci viem, že ak príde ten deň, kedy sa každá z nás z toho dostane (aj ja), tak na človeka, vďaka ktorému sme toto všetko zažívali, nezabudneme. Aspoň ja nie, pretože každý človek má v našom živote nejaké špeciálne miesto a má nás niečo naučiť. Už teraz pri písaní týchto riadkov viem, že ak sa z toho dostanem, tak nezabudnem na naše spoločné chvíle, ako sme spolu pozerali na hviezdy, ako sme sa v noci vozili autom a spievali našu obľúbenú pieseň, ako si dokázal byť vždy pri mne.
Stále vravím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu…
A preto verím, že aj toto sa deje z nejakého dôvodu a ja ten dôvod raz pochopím a pochopí to každá z nás. Hlavne kvôli ľútosti a strachu už nenechajte odísť to, vďaka čomu sa cítite byť milované, šťastné a pochopené. Pretože ďalšia šanca už nemusí prísť…
Autor: Anonym
Coverphoto: pexels.com
