Občas sa pýtam, kedy to prejde. Všetky tie noci, kedy nedokážem zažmúriť oči, myseľ sa spustí na voľnobeh a spomína na teba. Na to všetko, čo bolo medzi nami, a potom sa to kamsi pominulo. Stratilo sa to ako nádej, ktorá žila len v nás dvoch. Kým na teba nezabudnem… Nechcem voči tomu bojovať.
Chcem si dopriať čas na to, aby sa moje srdce zahojilo. Už som mala možnosť vypočuť si množstvo rád o tom, ako zabudnúť, ako sa pohnúť vpred. Vraj by som sa nemala vyhýbať iným mužom a mala by som im dovoliť, aby vstúpili do môjho života. A potom sa uvidí…
pinterest.com
Ale ja to tak nechcem.
Nemyslím si, že je správne vybíjať klin klinom, ako sa hovorí. Liečiť jedno zlomené srdce tým, že možno zlomím ďalšie. Nie je férové pozerať sa niekomu do očí tváriac sa, že som v nich našla to, čo som celý život hľadala, a pritom myslieť na niečo, čo bolo a čo ešte stále nie je definitívne ukončené.
Nehanbím sa za to, že som sama. A nehanbím sa ani za to, že tak dlho neviem zabudnúť a odpútať sa od spomienok. Síce nie som spokojná s tým, že to tak dlho trvá, stále sa viem sama sebe pozrieť do očí a povedať si, že žijem tak, aby som nikomu neubližovala.
Nie je hanba dlho smútiť. Hanbou podľa mňa je to, že ten smútok mnohokrát popierame a vrháme sa do náručia niekoho, o kom si myslíme, že nás vylieči. Ale srdce nepotrebuje ďalšiu faloš a pretvárku. Jediné, čo si žiada, je čas. Čas na to, aby sa zahojilo, scelilo rany, ktoré na sebe má, a keď sa tak stane, samo nám dá vedieť, že je opäť pripravené znova úprimne milovať.
Kým na teba nezabudnem…
Nebudem sa tváriť, že som v poriadku. Nebudem o tom presviedčať iných a už vôbec nie seba. Najviac totiž bolia klamstvá, ktoré vravíme sami sebe. Také, ktorými chceme niečo zakryť, poprieť čosi, čo sa v nás odohráva, no my nemáme dostatok odvahy, aby sme tomu čelili.
pinterest.com
A tak radšej predstierame, že nás nič nebolí a že sme sa úplne vyrovnali s tým, čo nás postretlo v minulosti. Avšak toto nie je riešenie. Každé klamstvo raz vyjde na povrch a také, ktorým sa snažíme obalamutiť svoju doráňanú dušu, vyjde na svetlo sveta omnoho skôr, ako si predstavujeme.
Iba srdce, ku ktorému sme úprimní a ktorému doprajeme čas, sa raz môže vyliečiť úplne. Aj ono potrebuje cítiť aspoň malú istotu a oporu. A kto iný by mu to v ťažkých časoch, keď sa mu zrútil celý svet, mal dopriať, ak nie práve ja?
Predstierať, že som v poriadku, nikdy nebudem.
Ja sa totiž za svoju bolesť nehanbím. Je rovnako prirodzená ako láska. Ak by som sa teraz tvárila, že rozchod so mnou nič neurobil, znamenalo by to vôbec, že som milovala úprimne?
Kto si chce vychutnávať lásku, musí počítať aj s bolesťou. Nedá sa síce na ňu pripraviť, ale dá sa s ňou rátať. Svoju moc nám naplno preukáže až vtedy, keď to najmenej čakáme. Tak ako to ukázala mne. Počas dlhých nocí, kedy jediné, na čo som sa zmohla, bol plač. Počas dní, ktoré sa mi zdali tmavé a sychravé, hoci vtedy svietilo slnko.
Kým na teba nezabudnem, nebudem myslieť na nikoho iného. Myslím si, že nič lepšie pre seba nemôžem v týchto chvíľach urobiť.
Autor: Renáta
Coverphoto: Photo by Omar Lopez on Unsplash
