Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa niektoré veci udiali skôr…
Keby som sa naučila skôr hovoriť o tom, čo cítim.
Keby láska prišla s návodom na použitie a my by sme sa nemuseli báť, že niečo pokazíme alebo niekomu ublížime…

Vieš, keď niekto povie, že potrebuje čas, myslím si, že je to normálne. Teraz to už viem. Pred pár rokmi by som sa domnievala, že je to výhovorka.   Dnes však viem, že čas je zázračný. Je to dar, ktorý nie každý vie dávať. Dnes mi je jasné, že sa veľa ľudí lásky bojí.

Príliš veľa zlomených sŕdc a príliš málo porozumenia.

pinterest.com

Láska však naozaj neprichádza s návodom na použitie a po toľkom sklamaní človek niekedy naozaj nevie, čo má robiť. Pretože pred tým pravým bolo toľko pokusov… Toľko masiek, ktoré sme si museli nasadiť, aby sme tomu druhému vyhoveli, a pritom sme úplne zabudli na to, kým vlastne sme. Zabudli sme aj na to, čo chceme a ako sme si sľúbili, že nás nikdy žiaden chlap nezmení.

Potom… keď raz pohár pretiekol, povedali sme, že toho máme dosť. Že máme dosť chlapov.

Láska však vždy príde, keď ju nečakáme, keď sa jej vzdáme. A potom keď príde naozajstná láska, tak zrazu stratíme prehľad. Stratíme všetko, čo sme sa naučili. Celý ten náš osobný návod, ktorý sme si vytvorili, sa zrazu zrúti. Zrazu nechceme nosiť masku a ani nemusíme. A je to desivé, že potom všetkom príde niekto, kto nás má rád aj nenamaľované, v teplákoch a nemusí nám povedať, že sme krásne, ale pri ňom sa tak cítime.

Všetko to, čo sme videli vo filmoch, sa stáva trošku realitou a nás to desí. Lebo nemáme návod na to, čo je správne. Nemáme návod na to, ako nestratiť pôdu pod nohami… a my v tej chvíli máme chuť lietať.

A práve vtedy, kedy by sme už dovolili láske nás úplne uniesť, si spomenieme na všetko to zlé. Na tie noci, kedy sme mali iba naše zlomené srdce, lebo nám nič iné nezostalo. Vtedy je ten moment, kedy si uvedomíme, že potrebujeme čas. Že aj keby nám niekto nejaký návod dal, nedokázali by sme mu veriť. Potrebujeme čas, aby sme začali znova veriť. Aby sme nabrali dosť odvahy preskočiť tú zábranu, ktorá nám bráni veriť v lásku i tej druhej osobe…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo ďalej...?

Aby sme nazbierali odvahu darovať naše srdce niekomu a veriť, že ho len tak nezahodí a že nás nezradí.

pinterest.com

Viera a dôvera majú obrovskú hodnotu a nedajú sa vybudovať zo dňa na deň. Vieš, žiadny návod ti nepovie, ako sa budeš cítiť, keď budeš stáť zoči-voči tvojej spriaznenej duši. Nikto ti neopíše ten pocit, keď ho prvýkrát stretneš a povieš si, že je to len ďalší blbec a potom si časom uvedomíš, že v tom blbcovi si našla všetko, čo si doposiaľ hľadala.

Žiadny návod neexistuje a nepovie ti, ako toho blbca nestratiť. Ako mu povedať, že je pre teba dôležitý, aj keď si to nerobila nikdy predtým. Láska sama osebe je návod. Pri láske neexistuje cieľ, je to o ceste.

O tej, ktorá nikdy nekončí a počas ktorej sa naučíme obrovské množstvo vecí. Naučíme sa veriť odznovu a dôverovať láske aj človeku, ktorému chceme dať naše srdce.

Naučíme sa, že kvôli ranám z minulosti nemôžeme zahodiť vieru v lásku. Naučíme sa čakať. Lebo veľké veci potrebujú čas a láska stojí za počkanie.

coverphoto: thoughtcatalog.com

Facebook komentáre