Sú ľudia, ktorí sa nezamilujú do teba. Zamilujú sa do tvojej energie, do tvojej schopnosti dávať, do tvojho úsmevu, ktorý nezmizne ani vtedy, keď ti vnútri praská duša. Zamilujú sa do tvojej starostlivosti, do tvojej trpezlivosti, do tvojej ochoty opravovať všetko, čo oni pokazili.
Ale do teba ako celku – so všetkým, čo ťa tvorí – nie. A to je ten najväčší rozdiel i problém zároveň…
Všimni si, kto v tvojom živote miluje tvoje svetlo, no nezvláda tvoju temnotu. Kto berie tvoje dobré dni ako samozrejmosť, ale počas tých zlých odchádza. Kto ťa vníma ako niečo, čo má fungovať bezchybne, stále sa usmievať, stále chápať a stále dávať. Ale čo sa stane, keď prídeš unavená, tichá, plná pochybností? Stále si tou, ktorú chcú? Alebo sa zmeníš na „komplikovanú“?
unsplash.com
Nechaj ísť všetkých, ktorí ťa milujú iba vtedy, keď sa smeješ…
Pretože nie každý, kto s tebou dokáže prežiť tvoje radostné dni, si zaslúži byť aj pri tých najtemnejších. Láska, ktorá ťa odsudzuje za tvoje ticho, nie je láska. Je to len pohodlie niekoho, kto si z teba urobil domov, ale nikdy sa nespýtal, či sa ty v ňom cítiš bezpečne.
Raz stretneš človeka, ktorý si nebude myslieť, že si priveľa, keď budeš plakať. Ktorý nebude utekať, keď nezvládneš byť silná. Ktorý si sadne vedľa teba a zostane aj vtedy, keď nebudeš schopná povedať jediné slovo. A to bude láska. Tichá, stabilná a bezpečná. Láska, ktorá nebude skúšať tvoju výdrž ani hranice, ale ktorá ich bude rešpektovať.
Nenechaj sa presvedčiť, že si len „ťažká úloha“…
Že je náročné milovať ťa. Nie je. Len si ešte nestretla muža, ktorý by rozpoznal tvoju hĺbku bez toho, aby sa v nej chcel stratiť. Človeka, ktorý nebude čakať, že sa pre neho budeš meniť, ale ktorý si ťa bude vážiť práve takú, aká si.
Pretože pravá láska ťa totiž neformuje na svoj obraz. Ona ti dovolí byť. A zostáva… aj keď sa ty na chvíľu rozpadneš. A to je láska, ktorú si zaslúžiš.
Autor: Suzy
Coverphoto: pexels.com
