Máme pocit, že ju môžeme súdiť. Že na to máme právo. Máme názor na všetko, na všetkých. My predsa presne “vieme”, ako vyzerá láska a ako má vyzerať ukážkový vzťah. Staráme sa do všetkých, ale sami nemáme vyriešené nič. Kto nám dáva právo, aby sme súdili? Aby sme ostatným radili, čo je a čo nie je správne? Prečo sme takí zatrpknutí a stojíme si neoblomne za svojím vlastným názorom? Prečo si občas nemôžeme pripustiť aj fakt, že každý má právo na vlastný spôsob života? A nám je do toho úplné nič?
Láska je to, keď sa tešíš domov, lebo ťa tam čaká. Láska je to, keď máš pocit, že nepotrebuješ ani dýchať, iba byť s ním. Láska je to, keď ti stačí, že sedí pri tebe a má ruku na tvojej nohe. Láska je to, keď ťa počas šoférovania pohladká po ruke. Keď ti podá vodu skôr, ako sa napije sám. Láska je to, keď ťa zakryje, keď zaspíš pred telkou. Láska je to, keď si nemusíte nič povedať a stačí, keď sa na seba iba bez slov pozeráte. A mnoho ďalšieho . . . Vtedy má človek pocit, že má všetko. Aj keď v podstate nemá nič. Pretože človeka sa vlastniť nedá.
No podstatné je, že láska vyzerá všade inak. Má milióny podôb a každý ju dáva najavo po svojom.
Žijeme vo zvláštnom svete, kde máme pocit, že životy iných sú nám k dispozícii a my sa môžeme starať. Radiť, mudrovať, diktovať, ohovárať a ukazovať, na to, čo je správne. Správne podľa nás. Sme zahľadení do seba a chceme, aby všetci žili životy podľa našich pravidiel. Zaslepení neprijímame žiadne iné možnosti. Nenávidíme kompromisy. Komfortne sa cítime iba vtedy, keď sú naše názory uznané a vidíme, že ľudia sa chcú podľa nich riadiť. Choré hlavy a choré mysle nám chcú diktovať, čo sa má, musí a nesmie.
tumblr.com
Chcú nás limitovať aj v láske. Lebo podľa niektorých je láska iba jedna forma. Oni na ňu majú tabuľky, vzorce a nezmestiť sa do nich, je niečo nepredstaviteľné. Nič okrem toho sa dnes nenosí. Mať vlastné pravidlá je nemysliteľné. Prečo chceme láske niečo diktovať? Prečo si ju nemôžeme iba užívať? Vo všetkých formách, ktoré nám sú dopriate? Prečo si sťažujeme to, čo môže byť krásne, jednoduché a nezabudnuteľné? Prečo dokážeme pokaziť aj to, čo nám prišlo do života a už možno nikdy inokedy nepríde?
Láska je samostatná jednotka. Nemá rada ak sa jej diktujú pravidlá. Nemá rada, ak ju chcú ľudia definovať. Veď, čo ak je nedefinovateľná? Nemusíme ju počítať, deliť ani krátiť, máme si ju užiť, dovtedy kým je tu a kým ju máme. Život prináša krásne veci sám, ale sám ich vie aj rýchlo a bez kompromisu vziať. Prečo si to komplikujeme aj sami? Prečo si niekedy zakazujeme to, čo je pre nás určené a súdené?
Miestami sa jej veľmi bojíme. Už nás niekedy spálila a bojíme sa tej bolesti. Bojíme sa viac, ako to je potrebné. Láska prichádza sama. Nepýta sa, či máme čas, či sa nám chce, či sme pripravení milovať a byť milovaní. Neklope na dvere a prichádza neohlásene. Keď príde, mali by sme prestať premýšľať a začať si užívať obdobie, ktoré nám je dopriate. Nemusíme prepočítavať, či si ju zaslúžime, či sme pripravení a čo na to povie naše okolie. Tiež si dávať do vzorcov nášho nového partnera a analyzovať, že ak robí toto, tak nás ľúbi naozaj, ale ak nerobí toto, tak nás neľúbi…
pinterest.com
Každý má svoj vlastný spôsob ako lásku vyjadriť… A ver mi, budeš to cítiť… To, či je to skutočné… A budeš cítiť aj to, ak nebude.. no daj na svoje srdce a intuíciu, nie na to, čo hovoria iní o tom, ako by mal vzťah vyzerať.. Možno by aj mal vyzerať tak, ako hovoria – ale len ten ich. Každý by mal žiť tak, ako sám chce a tak, aby bol šťastný…
Keď k vám láska príde, prijmite ju bez zbytočných otázok. Takú aká bude. So všetkým pre aj proti. So všetkým skvelým aj menej skvelým. S motýľmi v bruchu a občasnou slzou v oku. Užívajte si ju plnými dúškami. Lebo láska – akákoľvek – nie je žiadna samozrejmosť. A nie je to ani privilégium pekných a bohatých. Patrí každému. Nedá sa kúpiť a nedá sa vynútiť. A to je na tom to najkrajšie a zároveň najhoršie…
coverphoto: Photo by Clem Onojeghuo on Unsplash
Naša nová kniha je už dostupná v predpredaji priamo TU.
Titul vychádza 9.3.2018
