Láska. Tá krásna, o ktorej sníva každý jeden z nás. Tá, ktorá sa opisuje skoro v každej pesničke alebo knihe. Tá, ktorá je už stáročia námetom na filmy. Tá, ktorú sa už toľko ľudí snažilo opísať, ale aj tak ju pochopíš len vtedy, keď ju naozaj zažiješ. Tá, ktorá sa v dnešnej dobe hľadá a nachádza tak ťažko. A občas sa pýtam – prečo?

Prečo si niekedy ľudia vážili lásku oveľa viac ako dnes a prečo boli schopní kvôli nej viesť vojny? A dnes? Dnes väčšina ľudí mení partnerov každý mesiac a láska je pre nich niečo, čo nemá absolútne žiadnu hodnotu.  Väčšina ľudí si ani neváži človeka, vedľa ktorého každý večer zaspáva a každé ráno vstáva. Väčšina ani nepozná ten pocit, mať niekoho naozaj rád – lebo ego. Lebo steny, ktoré si ľudia okolo seba často stavajú, sa nedajú zbúrať.

Občas mi príde naozaj smutno, že sa láska vytráca. Že sa každý ženie za niečím, čo v konečnom dôsledku aj tak nemá žiadnu hodnotu. Lebo môžeš mať všetky peniaze sveta, v garáži najnovšie auto a na ruke briliantové hodinky, ale keď večer budeš zaspávať s pocitom samoty a prázdnoty, tak ti toto všetko bude na nič.

A keď sa pozriem pár rokov dozadu, žila som podobne. Môj život sa točil len a len okolo mňa. Bol to jeden veľký chaos, jedna veľká párty, ktorú som jednoducho nevedela, možno ani nechcela, skončiť. Jedinou “hrdinkou” toho príbehu som bola ja. Iba ja a nikto iný.

Bolo obdobie, kedy som mala pár dní čas premýšľať a vtedy som mala vždy pocit, že mi niečo chýba. Nemyslím tým tú povestnú druhú polovicu zo mňa. Myslím si, že aj tak musíme zostať chvíľu samy, nájsť samé seba a až potom budeme schopné nájsť to naše druhé krídlo. Mám na mysli ten pocit, keď po týždňovej žúrke, z ktorej si pamätáš možno polovicu a na druhú polovicu sa pamätať radšej nechceš, sedíš na posteli a máš pocit, že to všetko nie je celkom okej.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď príde ten pravý

Niekedy som to nechápala. Mala som byť šťastná, lebo som mala najlepšiu partiu a vymetali sme jeden bar za druhým a nemala som žiadnu starosť, čo bude potom. Nejak to však nestačilo. Stále chýbal ten istý bod. Ten niekto, ku komu by som sa mohla pritúliť, keď už to prerastie cez hlavu aj mne samotnej. V tej chvíli som vždy prestala rozmýšľať a začala plánovať ďalšiu akciu.

Potom si sa však objavil ty a ja som vedela, že pre teba by som to všetko nechala. Lebo vlastne mi taký život nič nedával, ale to prázdno som nejak vyplniť musela. A tak sa z tej najväčšej párty ženy z intrákov stala žena, ktorá si v sobotu večer dá radšej pivko s frajerom, akoby mala prejsť všetky kluby v meste.

Radšej budem s tebou len tak ležať, akoby som mala stále niekde lietať. Lebo ma to prešlo. Lebo si prišiel a ja som si uvedomila, že takto to nefunguje. Že ja vlastne nechcem byť a nikdy som nebola jedno z tých dievčat, ktoré chcú chlapa len na dobitie ega alebo len na platenie drinkov.

Prišiel si a ja som neskutočne vďačná vesmíru, že mi ťa poslal a že som si musela prežiť všetko to, čo som si prežila.

Dnes som si istá, že práve vďaka tomu všetkému, si budem lásku vážiť do konca života a nikdy sa s ňou nebudem zahrávať, lebo som sa naučila, akú hodnotu v skutočnosti má…

coverphoto: pexels.com

Facebook komentáre