A tak som tam ležala… ležala v tých perinách… v našich spoločných perinách. V perinách, v ktorých sme zvykli spoločne pokojne zaspávať, v hlbokom objatí snov a nekonečných myšlienok. Myšlienok na nás a na to, aký vzácny je čas, ktorý nám bol dopriaty. Na to, aké je krásne byť spolu, práve tu a teraz… Aké vzácne je nechcieť na tom nič zmeniť. Aké je dôležité, že tu si a ukazuješ mi veci nevídané, niečo nepoznané. Niečo, čo by som ja nazvala… láskou. 

pinterest.com

Ležala som v tých perinách a cítila som z nich tvoju vôňu, akoby si sa šiel iba napiť vody a o chvíľu by si bol späť, vedľa mňa. No dnes to tak, bohužiaľ, nebolo, dnes nebolo nič z toho dôvodom môjho premýšľania. Dnes som nezaspávala tak rýchlo ako každú noc pri tebe a možno som dnes večer chcela toho zmeniť viac, ako by som mala, ako by som mohla. Avšak chcela som. Tajne som si priala, ocitnúť sa niekde inde, možno s niekym iným… a aj keď mi pri tomto pomyslení behá mráz po chrbte… po chvíli to už nebolo také nepríjemné, také nepredstaviteľné, veď prečo by bolo…

… keď tu nie si? 

Nie si tu a len na tom dnes skutočne záleží. Často záleží naozaj len na tom, aj keď v tom často hľadáme oveľa viac. Na tom, že najviac potrebujeme práve tú prostú prítomnosť daného človeka, pretože nič nám nedokáže nahradiť hlboké objatie a teplo náruče, do ktorej sa môžeme ukryť… na malú chvíľku, pred ostatným svetom…

Hádky a problémy budú na svete vždy, nemyslím si, že existuje vzťah bez nich, a práve pri nich potrebujeme prítomnosť toho druhého viac ako kedykoľvek predtým. Nechceme ten nežiaduci pocit, ktorý sa nám dostáva do tela v momente, keď počujeme buchnúť dvere v spálni.

pinterest.com

Nechceme vidieť, ako si ten druhý líha na gauč radšej ako k nám, nech sa stalo čokoľvek. Nechceme zaspávať bez neho, pretože je to stále naša láska… 

Láska, ktorú si dokazujeme práve prítomnosťou, a nie neprítomnosťou, ktorou vznikajú práve tieto myšlienky, ktoré by sme radšej nemali.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Spoveď ženy, ktorú si stratil

Netuším, čím to je, no noci sú tajomné a plné záhad… možno je to jednoducho tou tmou… Tajomstiev, ktoré my samy nachádzame predtým, ako zavrieme oči a ponoríme sa do iného sveta. Sú plné právd, ku ktorým by sme sa možno nikdy nedostali, keby ich nebolo. Tých večerov, kedy nemôžeme pokojne zaspať. Veď sa často práve vtedy zamýšľame nad svojimi najhlbšími obavami, nad sebou a nad tým, ako sa skutočne cítime. A aj keď viem, že nemôžeme byť stále na vrchole našich šťastných pocitov… pocit domova a neutíchajúceho záujmu o nás zo strany našej milovanej osoby… nás nikdy neprestane baviť a hlavne – neprestane uspokojovať. Nezačne to byť otravné a ani neznesiteľné, lebo to je to, čo potrebujeme najviac, keď spolu chceme byť – buďme spolu, nech sa deje čokoľvek, a nenechávajme sa navzájom samých. Držme sa pevne a nepúšťajme sa, keď to práve nie je jednoduché, práve naopak, stojme pri sebe ešte pevnejšie.

Dokazujme si lásku prítomnosťou, ktorú si darujeme, veď je to nakoniec to najvzácnejšie, čo môžeme niekomu darovať…

coverphoto: thoughtcatalog.com

Facebook komentáre