Chaos, strach, neistota… Odvaha, spolupatričnosť, nové začiatky… Hnev, plač, nádej, zúfalstvo, láska… Ako možno jedným slovom opísať posledných 365 dní? Je niečo také vôbec možné? Na svete je dosť bláznov, ktorí sa o to pokúšajú. Možno som len jedným z nich. A možno nie… V mojom vnútri zúri mnoho pocitov vyvolaných touto chvíľou. Tých pár posledných minút. Oslavovať? Obzrieť sa späť?

Sebecky si dovolím tvrdiť, že tento rok mi mnoho vzal. Vzal mi domov a prinútil ma zvyknúť si na nový. Vzal mi chvíle s milovanými, zážitky s priateľmi, každodenné zvyky, zmysluplnú prácu, spomienky, radosť…

unsplash.com

Nechápte ma zle, samozrejme mi mnohé dal. Možnosť začať znova, odstrihnúť všetko a všetkých, ktorí ma robili nešťastnou, možnosť ujsť na chvíľu od všetkých problémov, pozerať na hviezdy, radovať sa, ľúbiť… Len preto, aby ma o to všetko následne opäť pripravil…

V posledných minútach tohto roku cítim trpkosť a frustráciu…

Prečo? Na tejto chvíli predsa nezáleží. Nežijeme v rozprávke. Posledným úderom polnoci sa nič nemení. Áno, ten magický okamih konca a začiatku má niečo do seba, ale v zásade nič neznamená.

Chvíľa radosti, prianí, viery… Tenká sklenená stena, ktorá sa rozbije s nasledujúcim ránom. Veríme, dúfame, želáme si… Len preto, aby sme sa na druhý deň prebudili do rovnakého života. Nič sa nezmení.

Možno sa moje slová môžu zdať kruté, sebecké a nevhodné, ale sú úprimné…

Očakávanie prelomového okamihu je zbytočné. Svet bude naďalej rovnako krutý a bolestivý a ľudia rovnako nevďační. Preto si dovolím sebecky povedať, že v tomto okamihu šťastie cítiť nedokážem. Je tam len horká pachuť frustrácie a bezmocnosti.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Príliš neskoro na „prepáč“

Kedy som si to uvedomila? Možno vo chvíli, kedy mi bola vzatá možnosť voľby… Vo chvíli, kedy som okúsila bolesť zlomeného srdca, či vo chvíli, kedy som z posledných síl držala pokope rozbité kúsky rodiny. A možno tam bola vždy… A vždy aj bude. A to aj vtedy, keď sa toto skončí.

unsplash.com

Lebo ten koniec raz príde…

Raz to nejakým spôsobom zvládneme a nastane okamih, ktorý tak túžobne očakávame. Sloboda… Raz sa to skončí. Ale čo potom? Vrátime sa späť k zaužívaným zvykom? Dokážeme to? Budeme sa vôbec mať k čomu vrátiť? Spomenieme si ešte?

V týchto otázkach tkvie zrniečko môjho strachu. Z milencov sa stanú priatelia, z priateľov známi a zo známych len náhodní cudzinci. Budeme iní… Alebo nie? Jedno je ale isté. Chvíle, ktoré boli len nedávno samozrejmosťou, upadnú do zabudnutia.

Tento rok je v mnohom odlišný, tak prečo dodržiavať zvyky na jeho konci? A tak tu teraz sedím s pohárom šampanského… V posledných sekundách sa mi po líci kotúľa jedna zblúdilá slza a s úderom polnoci pripíjam na dobro, ktoré sa z tohto sveta pomaly vytráca.

Autor: Juliana

Coverphoto: Photo by Esther Ann on Unsplash

Facebook komentáre