Chaos, strach, neistota… Odvaha, spolupatričnosť, nové začiatky… Hnev, plač, nádej, zúfalstvo, láska… Ako možno jedným slovom opísať posledných 365 dní? Je niečo také vôbec možné? Na svete je dosť bláznov, ktorí sa o to pokúšajú. Možno som len jedným z nich. A možno nie… V mojom vnútri zúri mnoho pocitov vyvolaných touto chvíľou. Tých pár posledných minút. Oslavovať? Obzrieť sa späť?
Sebecky si dovolím tvrdiť, že tento rok mi mnoho vzal. Vzal mi domov a prinútil ma zvyknúť si na nový. Vzal mi chvíle s milovanými, zážitky s priateľmi, každodenné zvyky, zmysluplnú prácu, spomienky, radosť…
unsplash.com
Nechápte ma zle, samozrejme mi mnohé dal. Možnosť začať znova, odstrihnúť všetko a všetkých, ktorí ma robili nešťastnou, možnosť ujsť na chvíľu od všetkých problémov, pozerať na hviezdy, radovať sa, ľúbiť… Len preto, aby ma o to všetko následne opäť pripravil…
V posledných minútach tohto roku cítim trpkosť a frustráciu…
Prečo? Na tejto chvíli predsa nezáleží. Nežijeme v rozprávke. Posledným úderom polnoci sa nič nemení. Áno, ten magický okamih konca a začiatku má niečo do seba, ale v zásade nič neznamená.
Chvíľa radosti, prianí, viery… Tenká sklenená stena, ktorá sa rozbije s nasledujúcim ránom. Veríme, dúfame, želáme si… Len preto, aby sme sa na druhý deň prebudili do rovnakého života. Nič sa nezmení.
Možno sa moje slová môžu zdať kruté, sebecké a nevhodné, ale sú úprimné…
Očakávanie prelomového okamihu je zbytočné. Svet bude naďalej rovnako krutý a bolestivý a ľudia rovnako nevďační. Preto si dovolím sebecky povedať, že v tomto okamihu šťastie cítiť nedokážem. Je tam len horká pachuť frustrácie a bezmocnosti.
Kedy som si to uvedomila? Možno vo chvíli, kedy mi bola vzatá možnosť voľby… Vo chvíli, kedy som okúsila bolesť zlomeného srdca, či vo chvíli, kedy som z posledných síl držala pokope rozbité kúsky rodiny. A možno tam bola vždy… A vždy aj bude. A to aj vtedy, keď sa toto skončí.
unsplash.com
Lebo ten koniec raz príde…
Raz to nejakým spôsobom zvládneme a nastane okamih, ktorý tak túžobne očakávame. Sloboda… Raz sa to skončí. Ale čo potom? Vrátime sa späť k zaužívaným zvykom? Dokážeme to? Budeme sa vôbec mať k čomu vrátiť? Spomenieme si ešte?
V týchto otázkach tkvie zrniečko môjho strachu. Z milencov sa stanú priatelia, z priateľov známi a zo známych len náhodní cudzinci. Budeme iní… Alebo nie? Jedno je ale isté. Chvíle, ktoré boli len nedávno samozrejmosťou, upadnú do zabudnutia.
Tento rok je v mnohom odlišný, tak prečo dodržiavať zvyky na jeho konci? A tak tu teraz sedím s pohárom šampanského… V posledných sekundách sa mi po líci kotúľa jedna zblúdilá slza a s úderom polnoci pripíjam na dobro, ktoré sa z tohto sveta pomaly vytráca.
Autor: Juliana
Coverphoto: Photo by Esther Ann on Unsplash
