Niektoré veci ma dokážu zamrzieť. Napríklad to, ako často sa ľudia pchajú do života niekoho iného a dávajú mu „dobré“ rady, pričom si vôbec neuvedomujú, aké to môže mať následky. Asi ste už aj vy počuli otázky typu: Kedy bude bábätko? Kedy sa zoberiete? Kedy si niekoho nájdeš? Kedy dáš výpoveď v tejto v práci a začneš si hľadať niečo „lepšie?“ Kedy budeš bývať vo vlastnom? Kedy, kedy, kedy…?

Sú to otázky, ktoré ma privádzajú do šialenstva. Pretože tým, ktorí nás naozaj poznajú, niečo také z úst nevylezie. Poznajú dôvody a nepýtajú sa hlúposti. Vedia, že sme spokojní, a tak nemajú dôvod naháňať nás, aby sme niečo zmenili. Ale tieto skvosty k nám zväčša prichádzajú od viac či menej cudzích ľudí, ktorí bohvie odkiaľ vzali presvedčenie, že náš život neplynie tak, ako by mal, pretože neplávame s prúdom.

pinterest.com

Verte, že veľmi dlho trvá, kým sa človek prijme…

Je to niečo, čo nás na školách neučia. Už tam sa začína s predpismi a pravidlami, ktoré negujú osobnosť. Najčastejšie dokážu už v ranom veku ublížiť aj osobnosti, ktorá keď sa z toho v dospelosti pozbiera, všetkým svojím talentom vytrie zrak.
Ak budeš robiť to a to, dostaneš pochvalu. Ak nie, budeme sa na teba pozerať cez prsty a vždy, keď sa bude dať, nahlas povieme, že sem nezapadáš… Toto rámcovité škatuľkovanie a nerešpektovanie toho, že všetci sme iní, no predsa v niečom úžasní, dokáže na duši aj tej najsilnejšej osobnosti zanechať nemalé následky.

Človek, ktorý necíti to, čo cítia jeho rovesníci, ktorého túžby, sny a priority sa až priveľmi odlišujú od tých, za ktorými si idú ostatní v jeho veku, zvádza z času na čas boj aj so sebou. Aj on analyzuje, premýšľa a pýta sa, či je zlé, keď je „iný.“ Keď všetci v jeho veku stavajú domy a on zatiaľ cestuje po svete s jedným ruksakom na chrbte. Keď takí on práve vstupujú do manželstiev a on je sám už nejaký ten rok. Keď chodí zapíjať deti svojich kamarátov, pritom si je istý, že si na zdravie toho svojho tak skoro pripíjať nebude.

Je to občas poriadne ťažké vysporiadať sa sám so sebou, pochopiť svoje vlastné „ja“ a začať ho rešpektovať. Proste to chvíľu trvá, kým sa naučíme počúvať seba a nie iných, pretože pochopíme, že nik nás nemôže poznať tak, ako sa poznáme my. Veď kto z tých ľudí, ktorí hodnotia a posudzujú naše životy, počúva naše myšlienky?

pinterest.com

Tak nemajme potrebu niekoho poúčať, prosím…

Nepripomínajme niekomu, kto sa práve učí žiť svoj život tak, aby bol šťastný, že už nastal čas urobiť ďalší dôležitý krok. Všetko má svoj správny čas. K niekomu tento moment príde skôr, k niekomu neskôr. Ale raz príde do života každého z nás a naozaj nie je potrebné škatuľkovať sa a niekam sa ponáhľať.

Neviem, kto kedy nastavil nepísané pravidlá, v ktorom období života sa máme posúvať ďalej. A tiež si nie som istý, či to, čo niekto považuje za posun vpred, je naozaj prelomovým pokrokom, ktorý musíme všetci povinne v čase na to určenom absolvovať. Naučme sa rešpektovať, že každý je iný a pokiaľ svojimi úmyslami niekomu neubližuje, je to tak v poriadku. To, že niekto váha, či sa ožení alebo vydá, neznamená, že je „pozadu“. Je to len znakom toho, že práve tento krok pre neho nie je prioritou a momentálne sa zameriava na niečo iné.

Svet nerešpektuje našu individualitu. Ale to ešte neznamená, že sa tomu musíme podriadiť. Máme pekne v priečinkoch rozdelené, kedy sa čo patrí urobiť. Kedy mať stály vzťah, kedy mať deti, kedy začať „poriadne“ pracovať a kedy ísť na dovolenku. Ale to sú len domnienky. V živote sa nemôžeme riadiť podľa, čo sa patrí, čo sa od nás očakáva… Ale podľa toho, čo práve cítime. 

Verte mi, nič nezruinovalo viac životov ako cudzie rady… 

Buďme sami sebou a len vtedy si môžeme byť istí tým, že náš život vyzerá tak, ako má. Nie tak, ako ho chcú vidieť iní, ktorí s ním nemajú vôbec nič spoločné. Naoko dobré rady, ktoré upozorňujú na to, že ostatní sú už niekde inde, vyvolajú podvedomú paniku a strach aj v duši vyrovnaného človeka, ktorý potom koná tak, ako by konať nemal.

Strach z toho, že nám možno niečo utečie, nás často prinúti robiť dôležité kroky. Zo zúfalstva, z chvíľkovej paniky. Preto, lebo sa to patrí… Ale nepatrí sa nič. Iba počúvať, čo naozaj chceme. Len vtedy sa vyhneme tomu, aby sme si raz povedali, že sme pred pár rokmi kvôli strachu urobili niečo, čo nás deptá a čo zmeníme len veľmi ťažko.

Coverphoto: Photo by Valya Polishchuk on Unsplash

Facebook komentáre