Na ťažké situácie, ktoré sa prihodili našim blízkym, nevieme reagovať. Viem to aj ja, na základe vlastných skúseností, a vieš to i ty. Dozaista si už aspoň raz bola postavená tvárou v tvár človeku, ktorý od teba chcel počuť… niečo… Potreboval radu, akúkoľvek. Chcel cítiť, že mu rozumieš, že ho chápeš, že sa v tvojom srdci nájde kúsok porozumenia a spoločne tak dospejete k rozhodnutiu, ktoré bude viesť k šťastnému koncu.
Ale nestalo sa tak…
Aj napriek tomu, že si sa snažila. Aj keď si mala pochopenie, aj keď si súcitila, avšak slová – také, ktoré by mu dodali odvahu bojovať ďalej, z tvojich úst nevychádzali, hoci si ich hľadala. V mysli, v duši, v srdci… Len si pri ňom sedela a márne si chcela vyloviť vhodné slová, ktoré by pomohli, no nestalo sa tak. Napriek tvojej úpornej snahe.
unsplash.com
Je to v poriadku… Neobviňuj sa za to.
Vieš, prečo je to tak? Skutočnosť, že sa niekto, koho máme úprimne radi, potýka s problémom, ktorý sme doposiaľ neprekonali my, v nás vyvoláva beznádej. Skľučujúcu a úmornú neistotu, začíname zúfať a pociťovať vinu za to, že namiesto toho, aby sme boli oporou, pociťujeme len rozpaky. Tie nás deptajú a bránia nám triezvo premýšľať.
Uvažovať nad tým, aké slová zvoliť, akú radu poskytnúť. Jednoducho sme si to neodžili – presne to isté, čo trápi niekoho, na kom nám záleží. A tam to celé spočíva. I keď chceme, nedokážeme nájsť riešenie, pretože TOTO doposiaľ nemáme za sebou… Chceme to precítiť, ale nikdy to nedokážeme tak, ako ten, ktorý s tým práve bojuje. Nech už ide o čokoľvek. O chorobu. O stratu blízkeho. O rozpad vzťahu, ktorý pre neho znamenal všetko…
Mnohokrát z nás vyjdú slová, za ktoré sa neskôr hanbíme. Zväčša ide o prázdne a univerzálne formulky, ktoré sa dajú použiť takmer na všetko. Na všetky problémy sveta, avšak efektivita im chýba.
„Bude to dobré.“
„Všetko raz prejde.“
„Je to len fáza.“
Pár slov, ktoré nič neriešia a ktoré dotyčný počul už niekoľkokrát, z každej strany, od každého, komu sa zdôveril. Možno ich má plné zuby, pretože „to dobré“ neprichádza. Možno tá fáza trvá už dlho a on nevidí žiadny pokrok, žiadne svetlo na konci tunela.
unsplash.com
Neprežila si niečo podobné i ty? Moment, kedy si chcela počuť hocičo, len nie slová, ktoré som napísala vyššie? Určite áno… a je dosť možné, že si sa na svoju spriaznenú dušu hnevala. Mala si pocit, že ti nerozumie, že to berie na ľahkú váhu, že nič nevníma tak intenzívne ako ty, pretože inak by určite povedala niečo úplne iné.
Vieš, čo treba v takýchto situáciách urobiť?
Asi ťa prekvapím… Ale netreba robiť nič. Vôbec nič. Len tam byť, počúvať a pýtať sa. V momentoch, kedy nemáme v hlave tie správne slová, nemusíme vravieť nič. Nechajme hovoriť toho druhého, sústreďme na neho všetku svoju energiu, chyťme ho za ruku a počúvajme.
Nehrajme sa na „ja“ a „ty,“ ale buďme „my.“ To pomáha najviac. Zistenie, že v ťažkej chvíli nie sme sami. Že máme niekoho, kto nás vypočuje.
Raz mi v najťažšom období môjho života bolo povedané:
„Nech sa to skončí akokoľvek, zvládneme to.“
Jeho – zvládneme – vo mne rezonovalo ešte dlho. Vedela som, že na to nie som sama. Pripustil aj možnosť, že to nemusí dopadnúť dobre, že sa happy end možno nebude konať, ale dodal mi odvahu. Ako jediný mi neklamal, aby ma nezarmútil ešte viac. A paradoxom je, že som sa cítila lepšie, lebo áno, nik nemal istotu, že to skutočne skončí dobre, hoci všetci mi to vraveli, len kvôli tomu, aby som sa náhodou nezrútila ešte viac. Preto ak máš aj ty práve teraz vo svojej blízkosti niekoho, kto blúdi životom, len buď pri ňom, počúvaj a nenechávaj celú ťažobu len na jeho pleciach.
Spoločne to zvládneme… Nič krajšie vo chvíli, keď nám je ťažko, neexistuje.
Cover photo: Photo by frank mckenna on Unsplash
