Maj sa rada a budú ťa milovať aj druhí… Sebaláska je základ každého vzťahu… Ak sa nedokážeš milovať ty, ako ťa majú milovať iní? Každé ráno si povedz, aká si úžasná…
Aj tieto vety mi hovorili… Mne – osobe, ktorá sa sama do seba nedokázala zamilovať, aj keby sa postavila na hlavu… Mne, ktorá sa ani za nič nedokázala prinútiť, aby sa cítila krásne a sebavedomo…
Hovorili to niekomu, kto celý život nenávidel svoju pleť. Žene, ktorá vždy túžila po dlhých a štíhlych nohách, no genetika ju obdarila len krátkymi a krivými. Dievčaťu, ktoré vyrástlo bez otca, pretože sa ani neunúval spýtať sa po mojom narodení, ako sa volám. Hovorili to mne, čo som sa celý život vyhýbala pohľadu do výkladov, pretože by som v nich, nedajbože, mohla uvidieť svoj vlastný odraz. A ten sa mi teda vôbec nepáčil…
Už ako malá som bola vždy len tá, ktorá je kamoška tej krajšej. Mnoho ľudí ani poriadne nevedelo moje meno. Stačilo, že vedeli, ako sa volá Natália, moja krásna spolužiačka, v ktorej tieni som prežila turbulentných 9 rokov na základnej škole. Počas strednej som na tom nebola o nič lepšie. Tam ma zasa čakala Veronika. Kočka s dokonalými bielymi zubami, dlhými hustými vlasmi a ženskou postavou. Vyzerala som vedľa nej ako jej mladšia sestra, ktorá ešte len čaká, kým sa na nej príroda trochu vybúri…
unsplash.com
A tak som sa snažila zapracovať na sebaláske…
Lebo som vedela, že Natália aj Veronika so sebavedomím žiaden problém nemali. Lenže na rozdiel odo mňa mali aj prsia a tvár bábiky. Preto som čítala nablyšťané ženské magazíny, pracovala na svojej vizáži, hovorila si afirmácie o sebaláske, hľadela som do zrkadla a šepkala si, aká som super. Jedna veľká komédia, ktorá však, žiaľ, dokonale popisuje moje pubertálne obdobie…
V časopisoch som nikdy nenašla návod, ako sa mať skutočne rada, len sa tam písalo o tom, aké je to dôležité. S mojou tvárou posiatou pubertálnym akné som veľa nenačarovala, a tak som vlastne ani neverila tým slovám, ktoré som adresovala vlastnému odrazu v zrkadle. Keď sa tak spätne nad tým zamyslím, aj vtedy som od toho odrazu bočila pohľadom a nazerala na seba cez prsty. Cítila som sa hocijako, len nie sebavedome a dokonale.
Maj sa rada, hovorili… Len zabudli povedať ako… Dlhé roky som sa cítila nieže ako dievča milión. Ale ako dievča, ktoré sa miliónom iných dievčat nikdy nevyrovná. Chlapci si ma nevšímali, pretože na každej diskotéke som bola v tesnom závese za Veronikou, ktorá na mužské oči pôsobila ako magnet. Veľmi som sa neprejavovala, lebo načo niečo hovoriť, keď všetky oči i tak zastali na Veronikinom výstrihu. Ak som v sebe aj našla odhodlanie niečo nahlas povedať, čakali ma pohľady v štýle: Aha, aj ty si tu? Super, ale nikoho to nezaujíma. Pomaličky som sa zmierovala s tým, že mojou úlohou je potichu držať Veronike kabát, keď práve bude potrebovať, aby mala voľné ruky.
unsplash.com
A tak som sa naučila žiť s pocitom, že proste nikdy nebudem výnimočná…
Žila som si tak dlhé roky, ktoré, niekedy pomaly a niekedy šialene rýchlo, proste plynuli. Za ten čas som dokázala prekonať smútok zo straty vlastnej mamy. Hneď po strednej som sa stala sebestačnou. Odpromovala som s červeným diplomom, hoci som na promócie nemala koho pozvať, pretože jedinou osobou, ktorá by tam mohla prísť, bola moja mama, a tá už v tom čase medzi nami nebola. Infiltrovala som sa do sveta slovenskej smotánky a veľmi rýchlo sa z neho aj potichu vytratila, pretože sa mi z tej frašky čoraz častejšie zdvíhal žalúdok. Stretla som sa so zaujímavými ľuďmi, ktorí skutočne niečo dokázali, no svet o nich hovorí len veľmi málo. S každým z nich sme našli spoločný prienik a cítila som, že si ma vážia rovnako ako ja ich. Nikdy som nebola odkázaná na muža, vždy som si poradila sama…
A to všetko sa udialo bez toho, aby som mala nejaké sebavedomie. So svojím telom som sa zmierila, naučila som sa hovoriť a zaujať, aj keď na mňa spočiatku nikto neupieral pohľad. Stalo sa to samo… Nejako postupne. Ja som sa to naučila, život ma naučil…
A dnes môžem čestne prehlásiť, že sa mám rada…
Presne taká, aká som. A viete, ako som k tej zdravej sebaláske prišla? Úplne jednoducho… Časom. Skúsenosťami. Vďaka prekážkam, ktoré som prekonala. To ony mi dnes dávajú pocit výnimočnosti. To vďaka nim už nedovolím, aby som sa cítila ako tá najposlednejšia žena na svete, ktorá si zaslúži len potichu dožiť niekde v kúte. Preto sa ozvem vždy, keď cítim, že mám svetu čo povedať. Pretože som už niečo dokázala…
Natália má dnes dve deti, rozvádza sa a na Facebooku píše statusy, ktorým aj ona sama rozumie len vtedy, keď je posilnená alkoholom, v ktorom hľadá únik zo svojho života, čo jej nevyšiel podľa jej predstáv. Pekná už nie je, vypité poháriky sa na jej tvári podpísali viac, ako by chcela. Úprimne… Som oveľa krajšia ako ona. Veronika vyštudovala architektúru a doteraz sa nezamestnala. Ani jej krása jej nepomohla preraziť. Žije v rodičovskom dome, do ktorého sa presťahovala z podnájmu, kde bývala so svojím snúbencom, ktorý ju podviedol s jej sesternicou. Prostredníctvom internetu nám všetkým dáva na známosť, ako nenávidí všetkých mužov… Tá Veronika, ktorú všetci muži milovali, len čo sa objavila vo dverách.
Kedysi by som dala všetko za to, aby som mohla byť v koži Natálie alebo Veroniky. Dnes by som to nechcela ani za svet…
Aby ste mi rozumeli… Neprajem im to. Hoci sa už nestýkame, stále ich vnímam ako svoje dávne kamošky, s ktorými som čo-to preskákala. Moje detstvo a puberta by bez nich neboli úžasné. Želala by som im len to najlepšie a ich osudy tu neopisujem preto, aby som si zdvíhala ego. Skôr chcem len poukázať na inú vec… Že aj tí, o ktorých ste si kedysi mysleli, že sa vo svete nestratia, v ňom môžu poriadne zablúdiť. Že aj tí, v ktorých tieni ste žili, môžu raz zatieniť sami seba.
unsplash.com
A preto nezúfaj, ak sa nedokážeš mať rada…
Ono to príde, ver mi. Nedokázala som to dlho ani ja. A dnes sa milujem, pretože som si istá, že ani Veronika, ani Natália by ani spolovice nezvládli to, čo som zvládla ja. Tá láska sa v tebe vykryštalizuje časom a sama budeš prekvapená, kedy sa to vlastne stalo.
Vzťah k tebe je totiž presne taký istý, ako všetky iné vzťahy. Aj tento sa buduje časom a „spoločne“ prežitými chvíľami.
Zabudni na motivačné príručky a všetky ženské magazíny. Tam sebalásku nenájdeš. Nájdeš ju však časom – vo svojom živote. V skúsenostiach, vďaka ktorým uvidíš, že predsa za niečo stojíš. V problémoch, ktoré prekonáš… Jednoducho ži a nepremýšľaj nad tým, kto má krajšie nohy a hladšiu pleť. Ak sa nevieš zamilovať do seba, zamiluj sa do života, ktorý je síce občas kurevsky ťažký, ale ver mi, že občas aj stojí za to. Zbieraj skúsenosti, zapamätaj si, ak niečo dokážeš, a pouč sa z toho, keď sa ti podarí spadnúť na hubu.
Presne toto ťa prinúti zmeniť na seba optiku. Ver mi, raz sa do seba zamiluješ. Lebo nebudeš mať inú možnosť. Lebo pochopíš, že dokážeš viac ako ostatní naokolo a že tvoja sila nie je závislá od úsudku, či je niekto iný krajší. Raz sa postavíš do zrkadla a zostaneš prekvapená, aká si krásna… A ja ti to z celého srdca prajem.
Coverphoto: Photo by David Bacelj on Unsplash
O vzťahu k sebe samej, ktorý sa odráža i vo vzťahoch k ostatným je aj Miina kniha Stretni sám seba. Nájdete ju v každom dobrom kníhkupectve alebo v našom eshope TU.
