Neľutujem nič z toho, čo som urobila, ale ak by som mohla niečo zmeniť, nebála by som sa toho. Mnoho vecí by som urobila skôr, menej by som váhala, nachádzala by som v sebe menej trpezlivosti a prestala by som pasívne čakať, kým sa isté veci zlepšia.
Pretože ony sa nezlepšia…
Niektoré udalosti v našom živote jednoducho nikdy nenaberú ten správny spád a my len čakaním predlžujeme svoje utrpenie.
Práve o to čakanie ide… Mám totiž taký pocit, že som čakala až príliš dlho. Príliš často som dávala „druhé“ šance osobám, ktoré ich brali ako samozrejmosť. A príliš veľakrát som sa kvôli tomu trápila.
Vedeli ma mrzieť aj chyby, ktoré neboli moje.
pinterest.com
Ak ma niekto sklamal, pýtala som sa sama seba, čo som urobila zle.
Ak sa mi niekto otočil chrbtom, bolo mi to ľúto a za každú cenu som sa mu opäť chcela postaviť tvárou v tvár.
Ak chcel niekto z môjho života odísť, prosila som ho, aby zostal a neopúšťal ma.
Ak ma ktosi urazil, vedelo sa ma to dotknúť.
Ak o mne niekto šíril nepravdivé reči, musela som mu jeho mienku opraviť, nech to stálo čokoľvek.
Snažila som sa. Čakala som. Prosila. Odpúšťala. Myslela som na druhých a nie na seba… A to sú moje najväčšie životné chyby. Nemôžem povedať, že to ľutujem, pretože len vďaka svojej prílišnej dobrote som prišla na to, čo je skutočne dôležité. Ale je mi ľúto, že som na to neprišla skôr. Je mi ľúto, že som si mnoho vecí neuvedomila už predtým.
Život totiž nie je o tom, koho stretneme. Či ľudí s dobrým, alebo zlým zámerom. Život je o tom, ako sa k týmto ľuďom postavíme. Či im dovolíme zraniť nás, alebo ich nadobro vylúčime zo svojho sveta.
A ja som to dlho robila dosť nešťastným a nesprávnym spôsobom.
Chcela som, aby bol dobrý každý, pretože som v to dobro verila. Myslela som si, že ak niekomu ukážem, že v ňom chcem to dobro nájsť, uľahčí mi to a začne sa správa inak. Ale to sa nikdy nestalo. Toľkokrát som sa sklamala a toľkokrát som sa o to pokúšala znovu. Toľkokrát som klamala samu seba a podnikala to celé opäť… Dobrovoľne a bez toho, aby som zvážila, či mi to vlastne stojí za to.
pinterest.com
Dnes je to ale iné. A vďačiť za to môžem sklamaniu, ktoré ma zrazilo na zem. Takému, z ktorého som sa spamätávala takmer jeden rok. Tie oči, ktoré ma sklamali, mám pred sebou doteraz. Ten hlas počujem každú noc, keď zaspávam. Na to objatie nedokážem dodnes zabudnúť.
Niekedy mi napadne, prečo je to tak. Pretože tie najkrajšie zážitky, ktoré s inými ľuďmi máme, si žiadajú tú najväčšiu obetu. Prečo pár šťastných chvíľ musíme občas splatiť mesiacmi, ktoré sú plné plaču. Prečo nie je možné zabudnúť, hoci sa o to snažíme. A prečo sa mnohokrát zamilujeme nesprávne…
Dnes som už iná.
Viac nedávam druhé šance. Viem, že ak niekto miluje naozaj, svoje chyby napraví aj sám a v najlepšom prípade bude dbať o to, aby ich neurobil vôbec. Viem, že ľudia sa nikdy nezmenia, a tým, že im budeme dávať stále nové príležitosti a šance, sa tiež nič nezmení. Iba tak predlžujeme svoje trápenie…
Bolesť už prešla a jediné, čo ľutujem, je, že som na toto všetko neprišla skôr. Oveľa skôr, ako už bolo neskoro a ja som sa zamotala do vzťahu, ktorý na istý čas spálil celé moje ja. Ale zmenil ma… Som iná a myslím, že ma naučil jednu podstatnú vec, a preto to stálo za to.
Autor: Sabina K.
Coverphoto: Photo by Seth Macey on Unsplash
