Vraví sa, že veľké dievčatá neplačú… Ach, aká nepravda… Zaujímalo by ma, kto to vymyslel a či sa vlastne zamyslel nad tým, aké škody tým napácha. Pretože každý sa potrebuje raz za čas vyplakať. Skôr či neskôr to na neho doľahne. Spomienky, pocity, sklamania, beznádej, slová, ktoré sme nestihli povedať, i tie, čo sme vyriekli v hneve. To všetko zo seba plačom púšťame. A tak sa, prosím, netvár, že si výnimkou…

Ublížiš si… Prečo by si to robila? Prečo by si si mala odopierať právo, ktoré ti nik nemôže vziať – počúvať seba a svoje srdce? Ver mi, nič tým nevyriešiš, nikoho tým nezachrániš. Jediná, čo pocíti akékoľvek dôsledky, budeš ty. A bohužiaľ, nebudú pozitívne.

unsplash.com

Každá žena má právo cítiť sa zničene… 

Vekom žena totiž príde na to, že už nič nemusí predstierať. Má za sebou množstvo dní, kedy jej hry na niekoho, kým nie je, zlomili srdce. Spomína si na časy, kedy sa snažila prekročiť samu seba, len preto, aby sa viac zapáčila iným. Tým, ktorí ju nedokázali milovať takú, aká je. 

Žena, ktorá má toho veľa za sebou, sa už za hlas svojho srdca nehanbí. Vie, že plač nie je prejavom slabosti, ale symbolom toho, že si nájde čas pre seba a vypočuje svoju dušu. Vie, že slzy smútku sú omnoho cennejšie ako šťastná pretvárka. Vie i to, že okamih, kedy si prizná, že ďalej nevládze, je odrazovým mostíkom k lepšiemu začiatku.

Vie, že bez toho, aby sa cítila zlomená, by sa nikdy neprinútila k zmene, ktorú tak veľmi potrebuje…

Vie, že nemá zmysel neustále prekonávať svoje maximum a predbiehať sa v tom, koľkokrát zvládne zadržať slzy. O tom, že je schopná ísť ďalej, aj keď sa jej zdá, že viac nedokáže urobiť ani krok, sa presvedčila už dávno.

Dnes už nemusí zdolať všetky hory, lebo vie, že najväčšiu silu našla na svojom dne…

Žena, ktorá sa na tom dne ocitla, sa nehanbí za nič, čo je pre ňu prirodzené. Vníma každú svoju emóciu ako súčasť seba. Ako to, čo k nej patrí, čo ju dotvára, čo ju odlišuje od iných.

unsplash.com

Vie, že chvíle osamote sú to, čo potrebuje… 

Pretože zažila časy, kedy sa celá rozdala a to na nej zanechalo stopy. Vie, že tí, čo sa jej budú za jej slzy vysmievať, do jej života jednoducho nepatria. Vie, že práve tieto chvíle sú skúškou, pre tých, ktorí hovoria, že k nej niečo cítia. Vie, že niektorí jej slzy využijú vo svoj prospech, no je s tým zmierená a nebude to vnímať ako stratu.

Vie, že sa nemusí hanbiť, ak si nájde čas na to, aby sa zastavila a priznala si, že už nevládze, ale musí byť na to hrdá. Lebo mnoho dievčat to nedokáže. Myslia si, že musia byť nonstop, že len vtedy dobyjú svet. A to je to, čo ich odlišuje žien, ktoré si už čo-to prežili. 

Rozdiel medzi ženou a dievčaťom nespočíva v rokoch…

Ale v skúsenostiach. V počte chvíľ, kedy sa nemala o koho oprieť. V okamihoch, kedy len mlčky pozorovala, ako odchádzajú tí, ktorí jej sľúbili, že zostanú navždy. V rokoch, počas ktorých sa hľadala, hoci mnohokrát musela uznať, že sa sama sebe vzďaľovala túžbou po láske.

A tak si dnes dovolí plakať. Vie, že nič netrvá večne a že aj smútok a vyčerpanie sa raz pominú. Dopraje si chvíle, kedy sa očistí od všetkého, čo ju zničilo. Takáto žena už našla svoju prioritu. Je ňou ona sama. A tak keď ju jej srdce potrebuje, neotočí sa mu chrbtom.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prosím, odíď z môjho života

Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash

Facebook komentáre