Asi je zbytočné hovoriť ti, že viem, ako sa cítiš, pretože si to už v posledných dňoch počula toľkokrát, že sa tieto slová premenili na bezcennú a otrepanú frázu. A pravdou taktiež je, že to možno neviem, hoci aspoň trochu tuším, čo sa v tebe teraz odohráva. Že to ani sama nevieš pomenovať? Drahá, presne o tom to je… O pocitoch, v ktorých sa stratíme ako v nekonečnom a neznámom bludisku, o všetkých tých emóciách a zároveň mrazivom prázdne, v ktorom ako lusknutím prstov zrazu necítime nič.
Je v poriadku, že nevieš, čo cítiš, pretože v jednej chvíli toho pociťuješ priveľa, o niečo neskôr to stíchne a zostane len chlad. Emócie vyprchajú, nech sa už podeli kamkoľvek, sú len dôraznou spomienkou a ty ich nemáš silu hľadať, lebo vieš, že sa znovu znenazdajky objavia. Budú späť, v plnej sile, práve vtedy, keď ich budeš „potrebovať“ najmenej.
unsplash.com
Nech sa predtým v tvojom živote stalo čokoľvek, môžeš si byť istá, že ti aspoň sčasti rozumiem…
Práve zažívaš peklo, z ktorého niet úniku… Bludný kruh, ktorý nemá konca. Dni ťa unavujú, noci vyčerpávajú, nerozumieš problémom iných ľudí, pretože oproti tým tvojim sa ti zdajú bezvýznamné a zveličené. Hnevajú ťa usmiate tváre, lebo nech sa snažíš akokoľvek, nevieš sa na pocity druhých napojiť. Všetko, čo predtým bolo známe, dnes vnímaš ako cudzie. Slová, ktoré počúvaš teraz, k tebe akosi neprenikajú, no zato v tvojich ušiach až príliš živo znejú vety, ktoré ťa kedysi bodli do srdca. Súčasnosť vnímaš, akoby sa odohrávala za špinavým sklom, pretože v tebe ešte stále doznieva minulosť. Presne tá jej časť, ktorá ťa dostala sem, do stavu, kedy si i nie si, kedy sa strácaš a nachádzaš len ďalšiu bolesť a zúfalstvo.
A čo keby si si povedala, že teraz to nie je oukej… Že sa teraz nedarí, vzťahy nevychádzajú, že namiesto riešení nachádzaš len prekážky. Že si viac vyčerpaná ako schopná pohnúť sa vpred. No, milé dievča, milá žena, nič netrvá večne… Ani toto obdobie. Preto ťa zákonite kdesi v budúcnosti čaká šťastie a nie, nie je to ďalšia z prázdnych fráz. Vieš, ono tak to v živote chodí – nikto sa nemá dobre nonstop. Každý si prejdeme búrkou, ktorá bola šitá presne pre nás. A tak je to v poriadku. Skutočne je v poriadku zažiť aj neporiadok. Pretože šťastie pramení aj zo spomienok, čo všetko sme už zvládli.
unsplash.com
Zajtra bude nový deň…
A áno, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude stále bolieť. Možno si aj naďalej budeš veľa vecí vyčítať, možno ťa znovu prepadnú spomienky, ktoré ťa rozplačú. Lenže aj tento deň prejde. A za ním ďalší a ďalší. Bolesti bude čoraz menej, výčitky budú slabnúť a spomienky sa nebudú vynárať tak často. Až raz sa už nebudú vynárať vôbec. Nie samy od seba, nie preto, že by to bolo celé za tebou. Len im už nebudeš venovať toľko pozornosti, pretože budeš zamestnaná niečím iným. Vieš, nech už sa poberieš akýkoľvek smerom a akýmkoľvek tempom, predsa len na tejto ceste nájdeš niečo, čo ťa rozptýli.
Toto znamená, že sa pohneš vpred…
Pohneš sa vpred bez toho, aby si o tom vlastne vedela. Malými krôčikmi, spočiatku úplne nepatrnými, sa budeš vzďaľovať od všetkého, čo ťa zničilo. A raz prídeš na to, že zatiaľ čo si kráčala preč a možno si len tápajúc blúdila, predsa len bola táto cesta pre teba liekom. Lebo žiadna liečba nie je bezbolestná. A liečime sa už len tým, že sa rozhodneme posunúť sa o kúsok ďalej z pekla, v ktorom sme sa ocitli.
Milá žena, chcem ti len povedať, že nech práve prežívaš čokoľvek, prejde to. Len, prosím, nezabudni pomedzi slzy aj kráčať. Nemusíš vedieť, kam máš namierené, len, prosím, choď. Vstaň a vykroč, bez ohľadu na to, či zakopneš. Pretože tento prvý krok, ktorý urobíš, je už sám osebe veľkým míľnikom. Tento prvý krok si budeš pamätať navždy. V ňom sa totiž skrýva viac sily, ako si vieš predstaviť, lebo ten, kto sa odhodlá vykročiť, onedlho prestane pochybovať, či sa raz ocitne v cieli. Ten, kto v sebe má silu na to, aby sa pohol z miesta, v sebe má dozaista dosť sily, aby sa raz znovu našiel…
Coverphoto: Photo by Anthony Tran on Unsplash
