Niekedy sa uspokojíme s plastovým srdcom, ktoré vyzerá ako krištáľ, len preto, aby sme nejaké mali, a pritom si neuvedomujeme, že práve za rohom môže byť skrytý skutočný krištáľ. A láska môže byť naozaj krištáľová. Avšak hladné srdce vie prijať mnohé klamstvá. Ten moment, keď pochopíme, že sa nič nemôže zahojiť, pokiaľ to naozaj nebudeme sami chcieť, bude to, čo zmení náš svet.
Môže vás niekto obrať o všetko a zároveň vám dávať až priveľa? Nevylučuje sa to nejakým spôsobom? Ani neviem, či je to v tomto svete a vesmíre možné, ale ten človek mi zobral všetko a zároveň dal všetkého viac, ako som si vedela predstaviť. Môj svet bez neho bol prázdny a plný zároveň.
Ten človek bol láskou aj nenávisťou…
A áno, vieme milovať a nenávidieť zároveň. Odpustiť aj obviňovať, a tak to asi nejako proste je. Pochopila som, že asi bude jednoduchšie sa s tým vyrovnať, pretože moje srdce ho svojím spôsobom miluje a vždy bude.
Niekedy hľadám spôsob, ako dostať zo seba všetky tie pocity plné prázdna. Ako však zo seba dostať prázdno, ako ho zaplniť a ako doň dostať čokoľvek, čo by stačilo na zaplnenie tej veľkej diery hlboko v mojom vnútri? Čakám, že príde niekto, kto to celé spraví za mňa, ale namiesto toho sa dostávam do toho, že to celé sa iba prehlbuje. Neviem zo seba dostať hlas, ktorý by ti povedal, ako veľmi ma to bolí, ako veľmi si mi ublížil.
No vlastne prečo chceme od niekoho ospravedlnenie alebo vysvetlenie, ktoré nám bude lepiť náplasti na rany?
Zrazu som si uvedomila, že neverím. Neverím, že ma nemiloval, že to necítil tiež. Možno len nedokázal žiť s tým, že ho to ovládlo, a ja za to nakoniec ďakujem. Ďakujem, že som videla, koľko bolesti dokážem zniesť. Nebyť toho, nikdy by som nezostala sama. Sama na dlážke svojho bytu, v tichu, s bolesťou ktorá mi rúcala svet.
To prázdno vytvorilo priestor na niečo nové, na to, aby som videla, koľko lásky sa vo mne skrýva a koľko lásky dokážem dať. Tá k nemu však nikdy nevyhasne a ani nemusí, niekde v srdci sa bude vždy skrývať. Občas mám strach, že ťa niekde uvidím, že sa nám stretnú pohľady a ja sa zas a znovu zamilujem alebo zistím, že to naozaj nikdy nezmizlo. Keď zatvorím oči, vidím teba, vidím nás a dnes viem, že ti odpúšťam.
Musím ísť ďalej kvôli sebe…
Pretože ak za niečo stojím, tak je to za novú šancu – novú šancu na lásku, novú šancu na život. Pretože aj keď si stál za všetky moje slzy, tak ja stojím za to, aby som si ich utrela a kráčala ďalej, po boku niekoho, kto mi bude chcieť každý deň lásku dávať a nielen brať.
Dnes už viem, že nikdy nechcem vidieť odraz tak zranených očí ako v ten večer, keď si navždy odišiel. Možno to bude chcieť ešte veľa síl, ale to ešte neznamená, že ju nenájdem. Musím nájsť tú silu, pretože za to stojím. Ako každý z nás.
A ty tiež…
Autor: Kajka
Coverphoto: Photo by Clem Onojeghuo on Unsplash