Sedela som na stoličke oproti nej…ona ma poznala. Vedela, že môj život je za posledný rok a pol ako horská dráha. Raz som úplne hore a raz úplne dole. Moje nálady sa menia deň čo deň. Vedela, že to cítim naozaj, že prvý krát je to ozajstné a chcela mi pomôcť…nevedela.
„Všetku svoju lásku, ktorú cítiš k nemu dusíš v sebe, lebo mu ju nevieš dať. Lebo ju nevie prijať. Musíš ju dať von…inak ťa začne dusiť.“
Mala pravdu. Tak veľmi som túžila mu dať všetku tú nahromadenú lásku, ktorú som mala v sebe, že som s tým možno dusila občas aj jeho.
Tak veľmi som sa sústredila naňho, že som zabudla milovať všetko ostatné. Verím, že nie som jediná. Je to ťažké, však? Keď máš v sebe toľko lásky a túžiš ju dať len jedinému človeku, ale on to proste odmieta alebo nevie prijať. Tá láska ťa naozaj začne dusiť a časom sa zmení na zatrpknutosť. Keď ju nedáš zo seba von, začne zožierať teba samotnú.
Vedela som veľmi dobre, že má pravdu. Cítila som, ako pomaly neviem čo so sebou, ako začínam neznášať celý svet, ako mi pomaly mizne úsmev, ktorý som mala na tvári vždy, v každej situácii. Cítila som, že niečo musím urobiť, inak vybuchnem.
Začala som milovať celý svet. Vždy som milovala ľudí okolo seba, lebo sú úžasní, ale začala som im to hovoriť a ďakovať, že tu sú pre mňa.
Milujem jeseň, tak som chodila na prechádzky a milovala krajinu okolo mňa. Milujem moju rodinu, tak som začala chodiť domov tak často, ako sa len dalo. Láska domova lieči všetky rany. Milujem hudbu, tak som si púšťala pesničky nahlas, stála v strede izby a spievala na plné hrdlo. Milujem cestovanie, tak sme si s kamarátmi naplánovali výlet a kúpili letenky. Milujem knihy, tak som si konečne našla viac času na čítanie.
Na tej ceste objavovania, toho, čo všetko milujem okrem neho, som zistila, že milujem aj seba. Nie príliš egoisticky, ale tak aby som vedela, že som proste v pohode baba.
Počas toho dlhého času, ako som sa snažila dávať lásku jemu a mne sa vždy vrátil len kúsok z nej a zvyšok ostal niekde na polceste, som skoro zabudla, že aj ja mám svoju hodnotu a že milujem svoj bláznivý život, aj keď práve on v ňom tvorí tú kapitolu, ktorú neviem vymazať.
Takže TY, kto to čítaš, zabudni na chvíľu na všetky jeho slová. Na všetky budeme raz spolu, mám ťa rád ale…
Zabudni na všetky objatia a bozky a prestaň premýšľať či boli pravdivé.
Obzri sa okolo seba, aký je svet krásny, aká si ty krásna, mladá a koľko nekonečných možností milovania máš. Miluj aj jeho. Viem, že ti darmo budeme hovoriť aby si prestala. Hovoria to aj mne.
Viem že to nejde, že srdcu nerozkážeš, ale láska ťa má robiť šťastnou a nie zabíjať. Miluj ho, ale daj tomu slobodu.
Lebo láska je sloboda.
Miluj ho, až kým to tak budeš cítiť… A nikomu to nevysvetľuj.
Miluj ho, lebo viem, že to nevieš zmeniť, ale nezabúdaj, že lásku nemôžeš upriamiť na jedného človeka.
Tak vstaň, dnes si ešte namaľuj úsmev ( zajtra už nebudeš musieť, už tam bude), choď za tou kamarátkou, kúp si tie topánky, pohladkaj toho psa, zavolaj mame ako sa má, choď k babke na obed (jej láska lieči).
Večer, keď si budeš líhať do postele, poďakuj za všetko čo máš.
Áno, stále bude tvoja posledná myšlienka patriť jemu, ale tvoja láska nie. Rozdala si ju do sveta a ver, že svet ti ju vráti dvojnásobne 🙂
cover photo: pexels.com, photo: pinterest.com
