Nedávno sa ku mne dostala vskutku netradičná, no o to viac zaujímavá otázka. Čo ti ako žene najviac ublížilo? Poviem pravdu, musela som sa trochu zamyslieť, no keď som odpoveď našla, bola som si ňou rovnako istá ako tým, že ráno vyjde slnko. Najviac mi ublížilo, keď sa mi nedostalo takej lásky, akú som dávala ja. Nech to znie akokoľvek pateticky, presne toto naštrbilo moju sebadôveru a nebudem klamať, aj vnímanie samej seba ako ženy.
Pretože takto reaguje naša psychika… Ak nás niekto nemiluje, berieme to až príliš osobne a nesmierne citlivo, čo je síce úplne logické, pretože city sú samy osebe dosť citlivá záležitosť, ale na druhej strane, je to aj strašne iracionálne vyhodnotenie danej situácie. Ide vlastne o taký útok na našu hrdosť, v prípade žien na ženskosť. Je to rana pod pás, rovno do solar plexus, ktorá nás na istý čas úplne paralyzuje a pod vplyvom tohto emočného tlaku sme donútení konať takým spôsobom, ktorým sami sebe ublížime ešte viac.
unsplash.com
Ale… Treba sa pozrieť aj pod povrch celej situácie, nielen plávať po jej hladine a bezmocne lapať po dychu. Ak sme sa zamilovali do niekoho, kto k nám necíti to isté, čo my k nemu, začneme si myslieť dve veci. Prvou je, že asi teda nie sme hodní niekoho lásky. Lepšie povedané nikoho lásky. A druhá myšlienka, ktorou sa trýznime, znie nasledovne – musíme dotyčnému ukázať, že sa mýli, že my mu za tú lásku stojíme.
Pritom však je pravda niekde úplne inde…
Pravdou je, že ak nás niekto nemiluje, značí to len jedno – že sa do nás nezamiloval. Bodka. Koniec. Toto je úplne prosté a triviálne vysvetlenie, ktoré napísané na papieri vyznieva trochu prihlúplo, pripúšťam. Avšak skutočne za tým, že nám niekto nedokáže opätovať city, netreba hľadať nič iné a už vôbec nie zbrane, ktorými by sme útočili na svoje srdce, hodnotu, ego či dôstojnosť.
Namiesto toho, aby sme si celú záležitosť vysvetlili takto banálne, však na sebe hľadáme chyby. Porovnávame sa s inými ženami. Podceňujeme sa. Odopierame si všetko, čo nám predtým robilo radosť, pretože naša psychika nás k tomu takpovediac donúti. Začneme sa cítiť ako obeť a keď nás táto fáza prejde, naberieme druhý dych s odhodlaním len tak sa tejto lásky nevzdať a neprijať koniec, ktorý sa nám pred očami naskytol pred očami.
unsplash.com
Túto etapu smútenia by som nazvala – strácanie času a dosahovanie vlastného dna…
Zabúdame vtedy na jednu vec – že nech by bola naša láska akákoľvek veľká, silná a jedinečná, tomu, kto ju nechce alebo nevie prijať, ju nenanútime. Iba zhodíme sami seba, v jeho očiach aj v tých svojich.
Je to, akoby si nevidiacemu dala knihu a plakala by si, že ju mysliac na teba nečíta. Je to to isté, ako keby si nariekala, že tvoja mačka nechce štekať, hoci ty jej dávaš všetko a ona nie je schopná ani tohto jediného dôkazu lásky. Milovať tých, ktorí nemilujú nás, a ešte sa pre to cítiť mizerne, je jedna z najväčších absurdností, aké v živote robíme a ktorými si ubližujeme. A pritom stačí tak málo… Začať milovať len tých, ktorí si to zaslúžia, a uvedomiť si, že ak nás niekto nemiluje, nevypovedá to o našej hodnote.
Maj na pamäti, že komplikované záležitosti majú vždy tie najjednoduchšie riešenia – ak sa do teba niekto nezamiloval, nesvedčí to o tom, aká si či nie si. Vypovedá to o ňom – o tom, čo chce či nechce, čo ho priťahuje a nepriťahuje. Svedčí to o tom, na čo je momentálne pripravený a na čo nie. V žiadnom prípade si to nemôžeš vysvetľovať tak, že ak ťa niekto nemá rád, je to preto, že si niečo menej. A už vôbec na nikoho nevyvíjaj nátlak, aby sa prebudil a začal k tebe niečo cítiť. Radšej miluj tých, ktorí si to zaslúžia. Všetko ostatné – dokazovanie a naháňanie lásky je pre teba len stratou času a sebavedomia.
Coverphoto: Photo by DESIGNECOLOGIST on Unsplash
O tom, aké to je milovať niekoho, kto nemiluje nás, je aj Miina kniha Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.
