Je krátko po polnoci a ja opäť nenachádzam pokoj. Vonku zúri strašidelná búrka, oblohu križujú jasné blesky, počuť ťažký zvuk hromov a cez prudký dážď takmer nič nevidieť. Nemám rada búrky. Pripomínajú mi zmätok v mojom živote, ktorý nastal, keď si doň vstúpil. Viem, že ráno po búrke znova vyjde slnko. A tak čakám, kedy utíchne aj moja búrka, ktorú si spôsobil. Lebo hoci ty si už preč, ona trvá naďalej.
Neboj sa, už dávno som ti odpustila. Pamätáš, ako stačilo, aby si ma objal a ja som hneď zabudla, že by som sa mala hnevať a odpustila som ti aj to, čo si ešte neurobil? Teraz to tak nebolo. Tentoraz odpustenie potrebovalo čas. Pretože som ti chcela odpustiť úprimne, z celého srdca. Odpustila som ti, že si odišiel. A tak som ti odpustila naposledy.
V ťažkých ozvenách hromu zaniká nárek môjho srdca a ja si zvykám na to, že nikdy neprestane žialiť pre tvoj odchod. V tme sa dívam na obrys mojej dlane, ktorú si tak rád často držal vo svojej. Pritískam si ruku ku perám, keď zašepkám tvoje meno. Uvedomujem si, že moje srdce je to jediné, čo nás dnes spája.
Viem, že my dvaja pre teba už neexistujeme. Viem, že je to pre teba uzavretá kapitola. Tak prečo mám stále chuť povedať ti, že ťa milujem? Búrka utíchla a ticho, ktoré nastalo, je pre mňa ohlušujúce tak veľmi, že mám chuť kričať. Kričať, že ťa milujem! A je mi jedno, kto to bude počuť, pretože ja nemám dôvod to pred svetom skrývať . Ja som nebola tá, čo odišla.
Netuším, či by si to chcel vôbec vedieť, ale mám novú prácu, v ktorej sa mi darí, spoznala som veľa nových ľudí, ktorých môžem považovať za svojich priateľov a stále rovnako milujem nakupovanie s kamarátkou, veď vieš s ktorou. Okrem toho čoskoro budem mať narodeniny, a tak venujem všetku svoju energiu prípravám oslavy, predstav si, že sa neviem rozhodnúť na farbe výzdoby a…
…a chýbaš mi.
Vždy som si vážila samu seba natoľko, aby som sa zbytočne netýrala čítaním našich starých správ či sledovaním tvojho profilu, hoci viem o mnohých dievčatách, ktoré také veci robia aj mesiace po rozchode. Ja si myslím, že som si pre teba vytrpela dosť. Oveľa viac, ako si si zaslúžil. A ver mi, že keby bolo na mne, už by som nikdy na teba ani nepomyslela. No žiaľ, o tom rozhoduje moje srdce.
Vieš, čo naozaj bolí? To, že ťa môžem vyhľadať a povedať ti, že ťa milujem. Ale ty sa nevrátiš. Aj napriek tomu by som ti to chcela povedať a jedného dňa si to možno odo mňa vypočuješ. V deň, keď sa zmierim s tým, že sa nevrátiš.
Bojím sa však, že celý zbytok môjho života bude len hľadaním cesty späť k tebe. Lenže láska nie je cesta. Ty sám si mojou cestou.
Sú to iba dve obyčajné slová, ktoré pre teba neznamenajú už nič, no pre mňa sú všetkým. Všetkým, čo po tebe ostalo.
weheartit.com
Viem, je to dávno a musím sa s tým zmieriť. Ale prežiť zvyšok života s popieraním vlastného srdca nie je vždy ľahké. Občas mám chuť dať citom slobodu. A nezobrať krídla mojim slovám ,,milujem ťa“, keď budú chcieť letieť k tebe.
Tragické, ako sa človek naučí bolesť skrývať, až napokon pôsobí, akoby už vyzdravel. V skutočnosti sa však len naučil nosiť masku. A ja som v poslednom čase unavená. Veľmi unavená. Z predstierania, že je všetko v poriadku a že som šťastná bez teba. Som unavená takým spôsobom, ktorý spánok nevyrieši.
“Milujem ťa” sú slová, ktoré odo mňa už nikdy nemôžeš počuť. Nemôžeš, pretože máš nový život, do ktorého nepatrím a ja nemám právo ti pridávať problémy. Som pre teba minulosť. Niekto, na koho chceš zabudnúť.
Obaja vieme, že nikdy celkom nezabudneš, ale snaž sa ďalej…
Tieto slová už nič nezmenia, mňa nespravia šťastnejšou a tebe nedajú úsmev. Nezmenia budúcnosť ani minulosť. Pre nás dvoch je to už len bezduchá fráza bez akéhokoľvek významu.
A hoci viem, že ich nemôžeš vypočuť, aj tak ti ich poviem. Poslednýkrát.
Milujem ťa.
