Silu a čaro Vianoc som si po prvýkrát naplno uvedomila až vtedy, keď som dospela. Pretože to, čo počas Vianoc zažívame, je tak krehký zázrak, ktorý nám môže, no i nemusí byť dopriaty. Pred niekoľkými rokmi som s nostalgiou v duši stála v kuchyni a pochopila som, že okrem zemiakov môžem rozkrájať aj seba, no šalát nikdy nebude chutiť ako od mamy…

V tej chvíli som závidela sebe ako dieťaťu, ktoré všetku tú atmosféru Vianoc malo až doteraz naservírovanú priamo pod nosom. Zrazu som nechápala, ako sa v predvianočnom zhone dajú nakúpiť darčeky, upiecť koláče a ozdobiť stromček tak, aby nestál krivo a dalo sa naň aj pozerať. 

unsplash.com

Mne advent zbehol šialene rýchlo, vianočná atmosféra ma obchádzala, z ničoho nič sa vo dverách zjavil Štedrý deň a spolu s ním aj ľahký smútok v mojej duši. Už nič nebude také, aké to bolo predtým. Už viac nie som to malé dievčatko, ktoré sa tešilo na Ježiška a všetko, čo je spojené s Vianocami, bralo ako samozrejmosť. Až vtedy som pochopila, koľko zodpovednosti niesla moja mama na pleciach. Ona bola tou, kto k nám domov privolal vianočnú atmosféru, ktorej spomienky dnes hrejú na duši, no zároveň vháňajú slzy do očí.

Kedy to všetko stihla?

Byt bol vyzdobený, darčeky nakúpené, kuchyňa ako zo škatuľky, na stole boli od oblátok až po koláče aj servítky s vianočným vzorom a pod taniermi šupina z kapra. Nič z toho sa tam samo nedalo. Ja som vianočné servítky kúpené nemala, kuchyňa vyzerala, že ju budem umývať aj v budúcom roku a na šupiny z kapra som si spomenula až vtedy, keď už bolo neskoro.

Plakala som ako malá. To jediné ma vtedy s detstvom spájalo a slzy neboli od cibule ani od radosti, že som si pod stromčekom našla darček, po ktorom som túžila. Stojac nad misou zemiakového šalátu, ktorý vôbec nechutil tak, ako by som chcela, som sa potichu lúčila s detstvom a zážitkami, ktoré viac neprežijem, no musím sa snažiť ich aspoň napodobniť. Pretože ja som zrazu tou, na ktorej to celé stojí.

unsplash.com

Vianoce ma prinútili zastaviť sa a uvedomiť si toľko vecí, ktoré som dovtedy prehliadala. Mala som tak krásne detstvo, pričom som si počas tohto obdobia mnohokrát vravela, že už chcem byť dospelá. Neviem, kam som sa tak ponáhľala. Dnes by som sa nehnala nikam. Práve naopak… Prosila by som čas, aby sa trochu spomalil, pretože obhliadnuc sa späť musím skonštatovať, že ušiel šialene rýchlo.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Dnes viem, že za niečo stojím

Ak by som vtedy mohla napísať list Ježiškovi, zoznam prianí by bol nesmierne krátky… 

Chcela by som iba jedno… Vrátiť sa v čase aspoň o dvadsať rokov a prežiť si ešte jedny Vianoce u nás doma. Také, kedy sme so sestrou vystrelili hneď ráno z postele a tešili sme sa, ako budeme mamine pomáhať s večerou. A keď by sa vonku zotmelo, rýchlo by sme všetko pri stole do seba nahádzali, aby sme čím skôr mohli pod vysvieteným stromčekom rozbaľovať darčeky.

Netušili sme, koľko budeme mať detí, kedy sa vydáme, kde budeme o dvadsať rokov bývať. Toto všetko bola jedna veľká bublina vo vzdialenej budúcnosti, ktorá… Je dnes tu. A to ma vtedy „dorazilo.“ Veď ešte pred chvíľou sme boli tak malé, no zrazu sme dospelé a zjavne sa každá zvlášť trápime nad šalátom, ktorý sa na ten od mamy podobá len na pohľad.

unsplash.com

Tento moment nikdy z môjho srdca nezmizne. Pochopila som, o čom sú Vianoce, a pocítila som mierne obavy z toho, že ja sama ich nikdy nebudem vedieť vo svojom príbytku patrične uvítať. Veď akoby som aj mohla… Keď som si práve teraz uvedomila, že som dospelá a netuším, kedy sa to stalo. Dospelosť nie je len o zodpovednosti. Ale aj o tom, že začneme vnímať úplne iné zázraky, ako keď sme boli deťmi.

Bolo mi jedno, čo si nájdem pod stromčekom…

Odrazu mi záležalo iba na tom, aby sa všetci, ktorých okolo neho v ten deň uvidím, cítili tak, ako ja, keď som bola malá. A to vám teda poviem… Bola tá najťažšia výzva v mojom živote.

Až keď dospejeme, pochopíme, že Vianoce naozaj boli o zázrakoch. No o úplne iných, než sme sa ako deti nazdávali. Nie je to o darčekoch, dobrom jedle či koláčoch. Ale o tom, či máme koho obdarovať a ten pocit v nás vyvoláva viac šťastia, ako keby sme niečo dostali my sami. O tom, že si k tomu jedlu máme s kým sadnúť a uvedomíme si, že ak nám nikto nechýba, je to šťastie. Šťastie tak krehké a pominuteľné, až to vháňa slzy do očí.

Coverphoto: Photo by Roberto Nickson on Unsplash

Facebook komentáre