Je 8. október 23:00. Deň, ako každý iný, ale internet zaplavila “mediálna vojna” Dary a Rytmusa… a mne to nedá sa nevyjadriť.

Bodaj by zabudnutie bolo také ľahké. Bodaj by stačilo vymazať fotky, bloknúť profil a tým by to skončilo. Bodaj by sa dala minulosť pochovať. Lenže sa nedá. A možno aj vďaka Bohu. Minulosť sme my. Je to každá jedna časť nás. Každá jedna myšlienka, každá jedna jazva na duši, každá jedna skúsenosť, to všetko je naša minulosť.

Naša minulosť sme my. Nemôžeme vymazať ľudí. Nemôžeme sa tváriť, že sme dané veci nezažili a že sme danú osobu neľúbili. Boli to naše rozhodnutia na základe našich citov. Zaprieť to by znamenalo ísť proti sebe.

pexels.com

Myslím, že je to v prvom rade tak trošku ponižujúce… A v druhom rade je to jedna obrovská lož. Ponižujeme osobu, ktorá pre nás niekedy znamenala celý svet tým, že sa tvárime, že už viac neexistuje. Že to všetko, čo sme prežili, vlastne nič neznamenalo. Vymažeme fotky akoby tie pekné chvíle ani neexistovali, akoby ani neboli pravdivé a akoby to všetko bola iba lož.

Klameme seba, že sme zabudli.

Že už to nemá pre nás žiadnu hodnotu, že to NIČ neznamenalo. Je to lož. Vtedy to znamenalo všetko a je to v poriadku. Darmo vymažeme fotky, obrazy v našej hlave zostanú navždy… A je to v poriadku.

V tom období to znamenalo všetko a dalo nám to tak veľa. Ten človek nám dal veľa a tak veľmi nás zmenil, že už nikdy nebudeme ako predtým… A je to v poriadku.

Ten človek nám venoval svoj čas, dal nám obrovský kus seba a toto mu už nikdy nebudeme schopní vrátiť.

Je v poriadku, že každý vzťah pre nás niečo znamenal a je v poriadku, že si na to obdobie občas spomenieme… Veď je to naša súčasť. 

Nie je v poriadku všetko vymazať. 

Je v poriadku spáliť mosty… Myslím, že je to nutné preto, aby sme sa nevracali k niečomu, čo raz nefungovalo… Čo sa jednoducho nepodarilo. Treba spáliť most, aby sme nežili v minulosti, ale ako som raz napísala, posunúť sa ďalej neznamená zabudnúť. Ani zďaleka nie.

pinterest.com

Uzavrieť kapitolu tak naozaj, znamená, že sa zmieriš s tým všetkým čo bolo a budeš mať pokoj na duši. Nebudeš mať potrebu mazať nič… Lebo si to všetko uchováš ako krásnu spomienku… Lebo to bolo krásne. Aj keď to skončilo, ale ty budeš vďačný, že sa to stalo práve tebe a práve teba to niečo naučilo.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Som unavená...

Pokoj však nepríde hneď. Treba na to silu a dostatočnú duševnú pohodu, aby sme nemali potrebu ľudí mazať z nášho života, ale skôr naopak, zmieriť sa s tým, čo bolo a nevyčítať si nič.

Prijať fakt, že nie každé navždy bude naozaj navždy. Zmieriť sa s faktom, že ten druhý je už šťastný s inou a prijať to. Necítiť nenávisť a zlobu, ale pokoj a lásku. Možno je tohto schopné len ženské srdce. Možno iba ženy dokážu uchovať spomienky a premeniť nenávisť na pokoj.

A možno je to len fakt, že iba ten, kto minulosť naozaj uzavrel, kto má vyplatené všetky účty a kto povedal  “prepáč” všetkým, ktorým v minulosti ublížil, iba ten čo odpustil sám sebe bude schopný pozrieť sa minulosti do očí… S úsmevom na tvári a s pokojom v duši…

cover photo: unsplash.com

Facebook komentáre