Kráčam po ulici, vidím… Seba? Čože? Kdeže som sa to ocitla? Snívam? Kráčam ďalej, moje ja ma prenasleduje, rozhodnem sa bežať, mám obavy. Beží za mnou. Dobieha ma, zrazu ma chytí za ruku a vraví: „Musíme sa porozprávať.“ O čom sa chceš porozprávať? O tvojom živote, o tvojej minulosti, o tvojej budúcnosti. Dlhšie ťa už sledujem a musím ti niečo povedať, poď. Sadáme si na múrik pri ihrisku.

Teraz budem len ja rozprávať a ty počúvať, prikývnem. Som tvoja prítomnosť, som ty, avšak v trošku inej situácii. Som slobodná, bez záväzkov, bez starostí. Ako sa cítim? Máš čo ľutovať? Nemyslím si, som prázdna. Užívam si každý deň, ale to predsa môžeš aj ty. Prečo stojíš na mieste? Prečo si neužívaš život ako predtým, prečo nepíšeš, nepočúvaš už tak hudbu, nespievaš si, netancuješ? 

pinterest.com

Čo ti bráni v tom, aby si žila znova? 

Povinnosti? Tie máme každý v každom veku. Aj keď si si túto prítomnosť nevybrala, je to tá najlepšia, čo môžeš mať. Je len tvoja. Je zábavná a nepredvídateľná. A je ojedinelá ako aj ty v tomto svete. Tak sa toho neboj, ži. Neboj sa usmiať, zobrať život do rúk a tancovať. Lebo prítomnosť je len jedna a je teraz. Každá sekunda sa stáva minulosťou, ktorú už nemôžeš vrátiť. Tak sa dobre rozhodni, čo povieš, čo spravíš v každej sekunde. Lebo vidíš… Už ju nemôžem zobrať späť ako ani tieto slová.

Zrazu prichádza malé dievčatko. Usmieva sa na mňa. Počkať, veď to som ja?! Čo sa to deje? Zoberie ma za ruku a vedie ma k hojdačke. Prosí ma, aby som ju len hojdala. Hojdám ju a pýtam sa jej, čo tu robí. Len mi hovorí, že chcela, aby som ju práve ja pohojdala, lebo to ešte nevie a má tak rada ten pocit, keď je hore a potom zase dole, a ten vánok vo vlasoch. 

Smeje sa…

Smejem sa s ňou. Ty si ale bláznivé dieťa! Hovorí mi, že my sme bláznivé. Pripomína mi ten pocit, keď som bola bezstarostná, keď som sa tešila z tých maličkostí, na ktoré som už aj zabudla. Veď doteraz sa rada hojdám. Moje malé ja ma púšťa na hojdačku, začínam sa hojdať. V tom ma niekto chytí zozadu.

Kto je to? Staršia pani ma začína hojdať, hovorím jej, že nemusí, že som už dosť stará a viem sa hojdať aj sama. Usmeje sa a odvetí mi, že asi nie som až taká stará, keď sa hojdám. Veď hojdačky sú pre deti. A na to ste ako prišli? Len sa usmeje. 

pinterest.com

Už som asi zabudla, aké je to byť mladá. Veľmi som sa zaoberala minulosťou, že ani som sa nenazdala a už som tu a hojdám ťa. Poznáme sa? Nie, vlastne sa nepoznáme, prepáč. Ja som tvoje budúce ja. Posledné. Nemôžem ti toho veľa prezradiť. Zdržím sa len chvíľočku. Mám svoje povinnosti, ale chcem ti povedať, že každá tvoja neistota, každá tvoja chyba, každá tvoja radosť či smútok prejde. Nič netrvá večne a ešte včera si sa nevedela hojdať, dnes si sa hojdala sama a zajtra budeš ty hojdať druhých.

Rob to, čo tvoje srdce napĺňa, smej sa, tancuj, spievaj… 

Neoľutuješ. To, čo oľutuješ, je, že si začala robiť to, čo od teba očakáva spoločnosť a tvoje okolie. Že si zabudla na seba. Je to tvoj život. Je len na tebe, kam pôjdeš, avšak či mi veríš alebo nie, hociktorou cestou sa rozhodneš ísť, cieľ v tomto svete bude rovnaký. Tak sa neboj.

Zrazu dobehlo moje malé ja… Za ruku držalo moju súčasnosť a moje budúce ja ich len objalo.
Svet nezmeníš, keď sa budeš obávať a žiť tak, ako druhí chcú. Čokoľvek urobíš, ver mi, že aj tak skončíš tam, kde máš byť, s tým, kým máš byť. 

Rozmýšľala som… A je toto sen, alebo? Toto je len tvoje podvedomie snažiace sa povedať ti, že už je na čase žiť. Veď máš taký krásny úsmev. Bola by škoda ho nevidieť. Usmiala som sa. Odvrátila len na chvíľu zrak a zrazu?

Kráčam tam, kde som začala… Neviem, či sa moja cesta zmenila, či nie. Ale viem, že cieľ je rovnaký, nech kamkoľvek odbočím.

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Bál si sa, že budeš sám?

Coverphoto: Photo by Sarah Mak on Unsplash

Facebook komentáre