Bezmocne tam stála a pozerala na svoj odraz v zahmlenom zrkadle. Slzy jej stekali po lícach a ona sa snažila dýchať čo najpokojnejšie . Vedela, že nemôže plakať. Nemohol ju nikto vidieť. Takúto bezmocnú a zraniteľnú. Vedela že, s tým musí prestať. Zhlboka sa nadýchla, utrela si slzy a s úctou a silou zlomenej ženy vyšla z miestnosti. Nemala dôvod plakať, keď bola tak silná. Ale niekedy aj tých najsilnejších zraní maličkosť v nesprávnej chvíli.

Stokrát zvíťazila nad slzami, ale teraz ju city dobehli. Pretvarovala sa, že je všetko v poriadku, smiala sa a rozprávala s iskrou v očiach. Ale keď prišla domov, prestala hrať túto hru. Uvoľnila sa a s plačom si ľahla do postele.

A vtedy prvýkrát ležala v posteli s pocitom, že bez neho nemôže zaspať. Bez jeho objatia jej život nie je kompletný. Necítila sa smutná, ani stratená. Cítila iba prázdnotu, lebo bez neho bol jej život príliš obyčajný. Prežívala pocit ako nikdy pred tým.

Bola už zamilovaná. Poznala pocit, keď na niekoho nemohla prestať myslieť, keď po niekom naozaj túžila. Lenže teraz, prvýkrát, do jej života láska prišla po špičkách. Dlho necítila nič, bola s ním len šťastná…

Prvýkrát nechala svojím pocitom voľný priebeh a nechala nech naplnia celú jej dušu. Uvedomila si, že už je neskoro so zadržiavaním citov, že už je neskoro tváriť sa, že sa jej nezrútil celý svet.

A ona len bezmocne ležala. Nemohla spať, lebo ho potrebovala vedľa seba cítiť. Prehadzovala sa zo strany na stranu a uvažovala, ako by sa najradšej rozbehla cez celé mesto, zaklopala mu na dvere a hodila sa mu okolo krku. Chcela cítiť jeho dotyky a tep jeho srdca, keď na ňom bude zaspávať. Chcela počuť, ako vždy sladko povie jej meno a pousmeje sa. Chcela byť jednoducho s ním.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Venované každej jednej z nás

Keď jej srdce začalo biť pomalšie a ona cítila únavu, zapálila svetlo. Prešla cez izbu a obliekla si jeho červenú mikinu. A vtedy, na malý okamžik, cítila jeho vôňu a dotyky. Na maličký moment jej život opäť dával zmysel. Ale hneď, ako ten moment prešiel, sa prázdnota do jej srdca vrátila a ona vedela, že je beznádejne zamilovaná.

Vedela, že jej zruinuje svet a zlomí srdce. Preto sa toho tak bála. Preto sa celý život bála milovať, lebo vedela ako chutí bolesť. Aké je preplakať celé noci kvôli modrým očiam a šibalskému úsmevu. Vedela, aké ťažké je začať odznova. A nechcela to už všetko cítiť. Blokovala svoje pocity a tvárila sa, že tie bozky sú len fyzická potreba. Ale sama vedela, že to len hrá. A v tú noc si to uvedomovala stále viac a viac. Lebo bolo jedno, ako sa snažila, láska si vždy našla cestu. Aj keď postavila betónové múry do svojho srdca. Láska bola silnejšia.

V tú noc si poslednýkrát ľahla s pocitom prázdna. Posledný krát na dlhý čas zaspávala so slzami v očiach. Poslednýkrát zaspala nechcená a nemilovaná. Ale keď ráno otvorila oči a hlbšie sa zahrabala do jeho mikiny, už necítila prázdno. Cítila lásku. Už sa nebála milovať, bola ochotná stratiť všetko. A od toho momentu ho už nikdy nebrala rovnako. Bol to malý moment, ktorý všetko zmenil.

coverphoto: thoughtcatalog.com, photo: weheartit.com

Ak sa Vám článok páčil, viac od autorky nájdete na: http://www.facebook.com/The-Girl-With-Yellow-Umbrella-1661734220718144/

Facebook komentáre