Občas v našom živote nastanú momenty, kedy pochopíme, že musíme niečo zmeniť. Napriek odhodlaniu, ktoré sme roky zbierali, napriek tomu, že možno budeme musieť čeliť netaktným otázkam nášho okolia.
Jednoducho sa dostaneme do bodu, v ktorom prídeme na to, že takto to už ďalej nejde.

A práve vtedy zo seba vydolujeme silu, o ktorej sme nikdy ani netušili. Čerpáme ju zo skrytých zásob a živíme ju slzami i zúfalstvom. Všetko naberie tak rýchly spád, že ani nevieme, prečo ešte stále vládzeme. No vládzeme…

pinterest.com

To sú tie momenty, kedy zahodíme všetko, čo sme mali, a musíme začať od nuly.

V našom vnútri sa zrodí nová osobnosť. Úplne iná od tej, akú sme poznali a akú poznali iní. Čosi sa v nás zlomí natoľko, že už nie je možné poskladať sa späť do pôvodnej podoby. Črepiny sú príliš ostré na to, aby sme sa ich dotýkali, a tak ich necháme ležať na zemi, prekročíme ich dúfajúc, že raz nájdeme niečo, čo nám pomôže vybudovať sa od začiatku.

Paradoxom života je, že vo chvíľach, kedy sme najviac zlomení, musíme podniknúť kroky, ktoré si žiadajú najväčšiu silu. Viac už neodpovedať na správu, vysloviť rezolútne zbohom, začať odznovu úplne sám… 

To sú tie momenty, počas ktorých sme pocítili, aké hlboké je naše dno, a práve ono nás prinútilo k radikálnym krokom. Pretože prídeme na to, že už viac klesnúť nemôžeme a jediné, čo musíme urobiť, je začať konečne stúpať nahor. A to, žiaľ, po boku niektorých osôb nie je možné. Navždy nás budú ťahať k zemi, hoci my chceme lietať. Navždy nás tá nádej, ktorú v sebe živíme, bude deptať, hoci my túžime po šťastí.

Nastanú  chvíle, ktoré sú peklom, no raz, po dlhej dobe, nás privedú niekam, kde si povieme, že to stálo za to.

Stratíme vlastne všetko, čo sme doteraz mali, no oveľa viac neskôr bolí zistenie, že nič z toho, na čom sme tak lipli, nám nepatrilo. Iba sme to chceli, poňali sme to ako svoju súčasť, no bola to len ilúzia, ktorú sme vnímali ako skutočnú.

Myslím si, že na to, ako čo najrýchlejšie prekonať tieto chvíle, žiaden recept nie je. Musí to byť tak radikálne, tak bolestivé a tak drastické. Musíme prísť o všetko, aby sme sa prinútili využiť svoju najväčšiu silu. Musíme všetko zahodiť, aby sme vytvorili miesto pre niečo nové.

pinterest.com

Niekedy sa jednoducho začíname pripútavať k veciam či osobám, ktoré v našom živote nemajú byť, alebo tam majú byť iba chvíľu. Majú si zahrať len krátku epizódnu postavu v našom súkromnom predstavení s cieľom niečo podstatné nás naučiť.

No my si myslíme, že sú pre nás tými pravými.

Zamilujeme sa do vlastnej predstavy, držíme sa ich ako kliešť odmietajúc sa ich vzdať, a tak im dávame plnú moc a dovolíme im, aby sa stali hlavným aktérom nášho príbehu.

No osud svojou vôľou zmeniť nedokážeme. Čo nám nepatrí, pri sebe neudržíme. Jedného dňa, úplne vysilení a ubolení aj tak budeme musieť nájsť svoju najväčšiu silu tak, veľmi potrebnú na to povedať si, že už stačilo.

Stane sa to vďaka niekomu, o kom sme si mysleli, že nám dodá oporu a silu on sám. Dobrovoľne, z lásky… No my ju aj napriek tomu, že sme sa tej lásky nikdy nedočkali, nájdeme. Hlboko v sebe, zakorenenú v našom vnútri…

Coverphoto: Photo by Robert Piosik on Unsplash

Facebook komentáre