Možno dnes, v tomto momente, nie som pripravená na lásku. Možno ešte nedokážem otvoriť svoje srdce niekomu inému. Možno ešte ani nechcem… a viem, že to ale nie je nesprávne. Možno to potrvá ešte nejaký čas, kým sa moje srdce prestane báť a moje telo si oddýchne. A ja im ho venujem. Venujem si ten čas, ktorý tak potrebujem… Bez výčitiek a bez strachu.
Nie som pripravená myslieť na niekoho iného. Nie som pripravená veriť ďalšiemu vzťahu, keď ešte dnes cítim tú horkú chuť sklamania na svojich perách. Nie som zranená, no necítim sa ani dostatočne odpútaná od toho, čo bolo…
Nie som pripravená zvykať si na niečo iné, spoznávať niekoho iného – niekoho, koho mám milovať celým srdcom. Nie som a nechcem sa začať snažiť budovať niečo nové, keď viem, že by som tomu nebola stopercentne oddaná. Nie som pripravená byť s niekým… A nie je na tom nič zlé.
Nie je zlé potrebovať čas pre seba.
Nie je jednoduché si vôbec priznať, že ho potrebujeme. Nie je jednoduché povedať, že chceme byť samy, keď byť sám nechce byť v skutočnosti nikto. Avšak občas je to to jediné, čo potrebujeme. Jediné, čo nám dokáže pomôcť zreštartovať naše unavené srdce… Niekedy najlepšie, čo môžeme urobiť, je… nerobiť nič. Niekedy jediný liek, ktorý nám pomôže, je čas. Čas osamote…
Chcem žiť. Chcem si užívať každý ďalší deň, ktorý mám len pre seba. Chcem sa venovať veciam, na ktoré som zabudla a aj tým, na ktoré som nikdy predtým nemala čas. Chcem sa zdokonaľovať vo všetkom, čo ma štve. Chcem ešte zažiť ten pocit, keď sa vraciam domov o pol šiestej ráno… bez výčitiek. Chcem si užívať čas, ktorý mám a nechcem sa vracať k tomu, čo už nezmením.
Chcem sa pozerať už iba dopredu a na iných ľudí. Chcem a budem to tak presne robiť, odznova skúšať všetko inak, lepšie a nechám sa viesť iba svojím srdcom…
Občas premýšľam nad tým, aké to je mať niekoho, kto je tu pre teba bez výhrad.
Aké to asi je byť vo vzťahu, ktorý vydrží… Aké by to asi bolo milovať sa aj so všetkými chybami, ktoré navzájom máme. Tak skutočne, nielen naoko. Aké to je nemať dokonalý vzťah… len naoko. Lebo mám pocit, že som vo svete, ktorý musí vyzerať perfektne, namiesto toho, aby taký skutočne bol.
Občas premýšľam, či stretnem lásku, ktorá je tu vyrobená pre mňa. Premýšľam, či ešte niekedy dokážem niekomu veriť nekonečne… či ešte budem vedieť milovať bez pochýb.
A práve preto potrebujem svoj čas – čas pre seba. Preto, aby som znova začala veriť v silu lásky, preto, aby mi bolo znova jasné, že nič na tomto svete nestojí za viac. Preto, aby som znova dokázala hľadať to, čo si ma aj tak nájde samo…
Coverphoto: thoughtcatalog.com