Viem, že to dnes so mnou nie je jednoduché. Uvedomujem si to každým dňom a ver, že mám kvôli tomu často výčitky. Jednoducho sa vo mne odohrávajú procesy, ktoré ma zaskočia tak, že ich nedokážem včas zastaviť. Strach prichádza vtedy, kedy by som mala pociťovať odvahu a radosť. Ak mi niekto preukáže svoje city, cúvnem, a možno to niekedy vyzerá, akoby som prejavmi náklonnosti opovrhovala…

Ale nie je to tak. A nie vždy som taká bola. Dnes ma akýkoľvek náznak úprimného a nezištného citu dokáže zahriať pri srdci viac ako kedykoľvek predtým. Lebo viem, že to nie je samozrejmosť. Viem, že je to skôr rarita, a preto do poslednej chvíle neverím, že sa mi pošťastilo niečo také zažiť. Viem, že dnes sa za vieru v tieto prejavy platí tou najdrahšou menou. 

pinterest.com

A preto im veriť nechcem…

Radšej. Pre istotu. Preto, aby som ochránila seba pred ďalším sklamaním. Na jednej strane mi je ľúto, že som sa tak zmenila. Zo strachu sa vyhýbam tomu, čo všetci potrebujeme. A na strane druhej… Cítim, že je to tak dobre. Pretože kto neriskuje, nemá čo stratiť. 

Napriek tomu, že si uvedomujem výnimočnosť a krehkosť citov, strach je proste silnejší… Zachváti ma náhla obava, ktorej sa neviem ubrániť, a bez toho, aby som to dokázala ovládať, spanikárim. Moje srdce sa už dnes ochraňuje spôsobom, ktorý nemusí byť všetkým sympatický. A ver, že ani mne nie. Núti ma vysielať do sveta signály, že lásku nepotrebujem. No tú predsa potrebuje každý. Zlomený aj zranený, zradený aj sklamaný…

Kedysi som verila ľuďom to, čo vravia, a vôbec som nespochybňovala pravosť ich slov a skutkov. Kedysi som nemala dôvod pochybovať o tom, či to, čo sa nazývalo láskou, bolo skutočné. Kedysi som jednoducho mohla žiť prítomným okamihom a nemusela som premýšľať nad tým, čo bude zajtra. Či sa nestane niečo, čo mi ukáže, v akom veľkom omyle som doteraz žila.

pinterest.com

Dnešná doba nás totiž núti mať rešpekt pred tými najkrajšími citmi. Báť sa ich ako nástrahy, ktorá dnes príjemne hladí a zajtra dokáže zabíjať. Jednoducho ak ich pocítime, začneme pochybovať o ich nezištnosti. Všetko, čo sme kedy zažili, nás nabáda k tomu, aby sme aj za obyčajným úsmevom videli faloš. Faloš, pri ktorej stojí cieľ použiť nás a potom odhodiť.

Možno je ťažké ma milovať, ale…

Prosím, pochop, že každý z nás si prešiel niečím, čo ho zmenilo, prinútilo viac alebo menej neveriť v lásku – v takú tú naozajstnú a trvácnu. Vieš, boli chvíle, kedy som nedokázala mať rada ani sama seba. Pretože to, ako som dovolila iným, aby sa ku mne správali, mi vzalo tak veľa, vlastne všetko, čo je potrebné k tomu, aby som v sebe dokázala vzbudiť ženu so všetkým, čo k nám ženám patrí. No o to viac si uvedomujem, aké je ťažké sa ku mne prebojovať. A ešte intenzívnejšie si prajem, aby sa konečne našiel niekto, kto to nevzdá…

Niekto, kto pochopí, že strach sa prekonáva len veľmi ťažko. Niekto, kto si uvedomí, že ak sa on stane osobou, ktorá mi s tým pomôže, bude pre mňa niekým, pre koho budem schopná obetovať všetko. Staneme sa dvojicou, ktorá sa nevzdá pri prvej prekážke, pretože vždy, keď sa obzrie späť, uvidí, koľko úsilia už za sebou zanechala, a zo všetkých síl bude bojovať o to, čo už nikde s nikým iným nenájde.

Coverphoto: Photo by Matthew T Rader on Unsplash

Facebook komentáre