Možno potrebuješ životom kráčať bezo mňa… Veta, ktorá by mi pred mesiacom ani len nenapadla. A ak by mi aj náhodou napadla, už len tá myšlienka, že sa to môže stať, by ma zničila. Bolela by ma a zraňovala tak veľmi, že by som ju nevedomky zatlačila do najzadnejšieho kúta mojich pocitov. Tam, kde zablúdim iba vtedy, keď ma chytí do svojej siete melanchólia veľká ako vesmír.
V živote sú však chvíle, keď si musíme naliať čistého, nepančovaného vína a pripiť si sami so sebou…Ten deň, tá chvíľa, je práve dnes, aj keď si myslím, že to, čo tu píšem, sa vo mne zo dňa na deň nenabralo. Zase raz sa muselo všetko pokaziť. To všetko sa vždy niečoho či niekoho týka. Žiaľ, to všetko sa dnes týka nás.
unsplash.com
Nás, „kamarátov?“
Tých, čo sa dlhšiu dobu tak trochu poznali? Tých, čo si boli chvíľu, možno aj dve, blízki, pretože boli určité obdobie na jednej lodi? Či preto, lebo to tak skrátka malo byť? Mali sme sa na krátko-dlhý čas poznať-nepoznať? Čo sme vlastne boli?
Neviem. Toto naozaj neviem, no jedno viem a môžem to so skalopevnou istotou vyhlásiť. Mám ťa rada. Bezpodmienečne. Mám ťa rada takého, aký si, a takého, akým ešte len budeš… Ach, kiežby som ti to mohla povedať osobne! S veľkou pravdepodobnosťou túto možnosť už mať nebudem. Mám pocit, že ty mi tú možnosť nedáš. Preto ti to hovorím takouto formou. Šanca, že sa k tebe tieto riadky dostanú, je takmer nulová, ale ja verím na zázraky…
To je aj dôvod, prečo som sa po celý čas, čo som bola s tebou v kontakte, snažila získať si tvoju pozornosť, tvoju priazeň. Želala som si, aby si ma mal rád. Sčasti sa mi to podarilo. Tešilo ma to a napĺňalo dobrým pocitom. O to viac, že nie je jednoduché získať si priazeň a hlavne dôveru človeka, ktorého život veľmi sklamal. Muža, ktorý bol v minulosti tak veľmi zranený, že sa nezahojil…
unsplash.com
Vraví sa, že len veci ľahko získané sa raz-dva stratia v prievane…
Ukazuje sa, že to nie je tak celkom pravda. Aspoň v mojom prípade. Tvoju dôveru, to, aby si mi aspoň kúsok pootvoril dvierka, odchýlil malú škárku, som získavala dlho a ťažko, a predsa som ju ľahko, až príliš ľahko stratila. Možno preto, že nebola z tvojej strany bezhraničná?
Zrejme to pochopí málokto – veď mne samej sa to ťažko chápe. Nikdy však nebudem ľutovať, že sme sa poznali-nepoznali. Jediné, čo ľutujem, je, že sme sa nepoznali možno skôr a lepšie. Ešte viac.
Vieš, to čo k tebe cítim, nie je založené na vášni a túžbe…
Nie je to prchavá zamilovanosť. Nie je to ani láska, ktorú prechováva žena k mužovi, aj keď by sa to mohlo tak javiť. Ja sama neviem ten pocit a cit pomenovať. No je to niečo skutočné. Skutočné a trvácne. Pravdou je, že som už neverila, že takého čistého citu je po tom všetkom, čo prežilo spolu so mnou, moje rozdrásané srdce schopné. Nie. Nemyslela som si, že je ešte schopné vôbec niečo cítiť. Aj za to som ti vďačná, aj keď mi je jasné, že je to viac-menej krásna náhoda.
unsplash.com
Možno všetko, čo sa medzi nami stalo i nestalo je náhoda…
Možno si mi veľakrát pomohol náhodou. Možno si mi nejaký ten čas z tvojho života neobetoval vedome, preto, že si to chcel, ale náhodou. Možno sme sa stretli len náhodou, takisto ako sme sa len náhodou spoznali.
To však nie je až také podstatné. Podstatné a dôležité je, že ak cítiš, že ti je lepšie, keď nie si so mnou vôbec v kontakte, tak so mnou v kontakte nebuď. Ak mi nedokážeš odpustiť jedno veľké nedorozumenie, ak mi už nedokážeš ani trochu dôverovať, bude to tak zrejme lepšie. Pre teba. Pre mňa. Pre nás oboch. Len mi to povedz. Netýraj ma mlčaním. Nenechaj ma čakať a prestupovať na mieste.
Vieš, prajem ti, úprimne ti prajem, aby si bol aspoň trochu šťastný…
Alebo aspoň spokojný. Z celej svojej duše ti prajem, aby si sa nebál ukázať svetu, že aj ty cítiš. Prajem ti, aby si to dokázal ukazovať deň čo deň, stále. Veľmi ti prajem, aby si prišiel na to, pripustil si to, že nikdy nie je neskoro začať žiť. Naozaj žiť. Vieš, tak skutočne. Nielen prežívať zo dňa na deň. Neplaz sa, kráčaj!
Áno, môj drahý kamarát, znie to ako rozlúčka, no len a len ry rozhodneš, či je to rozlúčka alebo začiatok ďalšej, novej kapitoly nášho netradičného kamarátstva. Ty a nikto iný rozhodneš, no chcem, aby si si bol na istom, že ja nie som z tých, ktoré by ti chceli vedome ublížiť. Občas blbnem, som patetická, detinská, hanblivá, náladová, som všetko, len nie zlá, zákerná a pomstychtivá. Pretože viem, aké to je.
unsplash.com
Pretože viem, ako veľmi to bolí…
Smútila som, že si dokážeš o mne myslieť niečo zlé. Potom som sa hnevala. A potom som si predstavila, ako by som reagovala ja, ak by sa mi stalo to, čo sa stalo… Úprimne, aj ja by som zapochybovala, potrebovala by som čas. Máš ho. Toľko, koľko potrebuješ. Iste, zo všetkého najradšej by som sedela s tebou niekde na drinku. Tak ako kedysi. Pripadá mi to nie dávno, ale pradávno!
Chcela by som, aby si zase prevracal očami nad tým, že strašne veľa rozprávam. Chcela by som, aby si ma znova vyhrešil, keď budem príliš nad všetkým premýšľať, keď budem zase raz dramatizovať. Chcela by som znovu vidieť tvoj úsmev, keď poviem niečo vtipné. Chcela by som sa zase tak naozaj, poriadne od srdca smiať na tvojich hláškach. Áno, aj na tých neslušných.
Chcela by som ti povedať, že zase píšem…
Že som zase Bookletka. Chcela by som, aby si videl, ako sa mením. Chcela by som, aby si ma nikdy neprestal mať rád. Chcela by som…Chcela by som toho tak veľmi veľa!
Som však pripravená nechať ťa ísť. Takisto ako som pripravená byť súčasťou tvojho života. Nech sa už rozhodneš akokoľvek, vedz, že nezabúdam… Nikdy nezabudnem…
Coverphoto: Photo by Joshua Earle on Unsplash
