Nedávno som videla citát, ktorý znel nejako takto: Milovali sme sa, ale urobili sme to zle… Neviem, prečo, ale aj keď je to už snáď večnosť, vždy si pri podobných myšlienkach spomeniem len na jedno jediné meno. Mužov v mojom živote bolo viac, no jeden z nich je pre mňa nezabudnuteľný, aj keď je minulosťou… A možno každému z nás ostane v srdci vyryté jedno takéto meno…Možno bol mojou osudovou láskou…

pinterest.com

Naozaj neviem. Keď však niekto začne hovoriť o strate blízkeho človeka alebo o láske ako takej, vybaví sa mi jeho tvár. Či skôr taký ten zvláštne silný pocit, pretože jeho tvár si už nedokážem predstaviť úplne presne.

Pri ňom to skrátka bolo iné. Rozchodov mám za sebou viac. No ten rozchod s ním ma doslova bolel. Fyzicky. Nielen duševne. Mala som pocit, akoby som stratila kúsok duše, ktorý mi dodnes nikto nevrátil. A zmenilo ma to. Veľmi. Som akási tvrdšia. Neviem to presne vysvetliť… Bolesť ľudí naozaj zmení…

Myslím, že to bola láska, lenže nebol náš čas…

Boli sme mladí a nevedeli sme, čo vlastne chceme. Nevedeli sme, čo to znamená ľúbiť. Chceli sme sa vlastniť. Nedokázali sme pochopiť, že každý z nás potrebuje svoju voľnosť. Chceli sme, aby to bolo dokonalé, a popritom sme nemali ani šajnu, že to dokonalé byť nemá. Má to byť skutočné…

Namiesto budovania vzťahu sme hrali hru „kto z koho“. Kto bude viac na koni. Keď sa niekto neozval hodinu, ten druhý sa neozval dve.

Nedokázali sme odpúšťať. Mali sme potrebu rany si navzájom vracať, nie si prepáčiť, že každý je len človek a občas urobí chybu. Ak sme sa pohádali, zaťali sme sa, namiesto toho, aby sme problémy riešili spoločne.

unsplash.com

Žiarlili sme. Nedokázali sme si uvedomiť, že ten druhý s nami musí byť, pretože sám chce, nie preto, že si ho nejakým vydieraním uviažeme na povrázok…

Nevedeli sme sa ľúbiť… Nevedeli sme, ako na to. Mali sme priveľké egá. Nepočúvali sme sa navzájom. Každý si presadzoval len svoju pravdu, no nevnímal, čo chce ten druhý.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo by bolo keby?

No aj napriek tomu všetkému, tomu, že sme nevedeli žiť spolu, sme nedokázali žiť ani od seba… Až nás to zničilo a stali sa z nás nepriatelia, z ktorých každý kričal na plné hrdlo, že jemu bolo ublížené viac…

A áno. Bolo. Ublížili sme si. A čím viac nás bolela duša, tým viac sme útočili. Ako vystrašené zviera. A ubližovali sme si ešte znovu a znovu.

Dnes viem, že sme urobili plno chýb. Boli sme takí hlúpi. Obaja. Zničili sme si niečo, čo možno iní nezažijú za celý život. Lenže čo už, asi to tak malo byť… Už sa tomu nevzpieram. Už sa nepýtam, prečo my… Prečo ja?

Možno sme mali ísť každý svojou cestou…

Možno sme sa mali stať cudzincami a na všetko zabudnúť preto, aby sme sa mohli znovu stretnúť a začať od začiatku. Možno sme sa mali jeden druhému stratiť, aby sme pocítili, aké to je. Aby sme si viac vážili prítomnosť jeden druhého…

pinterest.com

Naozaj neviem. S touto myšlienkou som zaspávala dlhú dobu po tom, ako som ťa stratila. Dnes už na to nemyslím. Lenže stále to mám niekde v podvedomí a neviem sa tej myšlienky úplne zbaviť. Stále mám niekde v podvedomí ukrytý pocit, že len ty mi môžeš vrátiť, čo som pri našom rozchode stratila… Tú chuť veriť na zázraky a skutočnú, šialenú a neuveriteľne silnú lásku. Tento pocit vypláva na povrch vždy, keď niekde zaznie „naša pieseň“, keď sa mi s tebou náhodou sníva, keď mi ťa niečo pripomenie…

Som z toho zmätená. Verte mi. Ale žijem svoj život a čakám, čo prinesie. Možno mi opäť prinesie jeho a možno nie. Len dúfam, že raz na svoj zmätok v duši nájdem nejaké riešenie…

A ty?

Ak k sebe nepatríme, čo je tiež jednou z možností, chcem len, aby si vedel, že si bol mojou najlepšou a najkrajšou chybou v živote. A som rada, že som ju urobila…

Chcem, aby si vedel, že mám v duši slovo prepáč za všetky tie zlé veci, ktoré som urobila, a odpustenie pre tie, ktoré si urobil ty.

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre