Keď si odišiel, bolo to peklo. Nepreháňam a myslím, že každý na svete, kto stratil milovanú osobu, mi dá za pravdu. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že už vedľa mňa nebudeš každé ráno ležať hneď, ako rozlepím oči… že už… pri mne.. proste nebudeš. Že už nebudem pobehovať po kúpelni v strese, kam som zas odložila ten krvavý rúž, ktorý sa ti na mne tak páčil. Že už ťa nebudem čakať s večerou, ktorú som varila hodiny s očakávaním v očiach, či ti bude chutiť…
Že tu síce stále budeš, dokonca veľmi blízko, ale že to už so mnou nebude súvisieť…
Že už sa viac nebudeš za mnou ponáhľať… že už mi viac nezavoláš a nevyrozprávaš sa o tom, čo sa ti cez deň stalo… Že už mi nikdy nepovieš, ako sa na mňa tešíš…
Že sa ma už nikdy nedotkneš… že už ma nikdy nechytíš silno za driek a nepritiahneš si ma k sebe…
Občas mám pocit, že vyrovnať sa s týmto faktom ma stálo posledné zvyšky zdravého rozumu. Boli chvíle, keď som už nevládala… Potom boli také, keď som bola úplne prázdna… No a potom boli i také, keď som sa pýtala samej seba stále dookola, čo som urobila zle… Lenže neurobila som nič. Nič zlé. Jednoducho to tak malo byť.
pinterest.com
A práve v týchto obdobiach otázok som prišla na to, že som ťa „stratiť“ musela. V úvodzovkách preto, pretože si nikdy ku mne v skutočnosti ani nepatril. A ja som to niekde v kútiku duše cítila, aj keď som si to nechcela priznať.
Musela som ťa stratiť, pretože ak by som nestratila teba, stratila by som seba. Veď ja už som ani nevedela, kto som. Stala som sa otrokom tvojich slov „milujem ťa“ a urobila by som čokoľvek preto, aby si mi ich povedal… No ty si veľmi dobre vedel, že sa to nikdy nestane. Dnes to už vidím inak.
Dnes už by som nebola s človekom, ktorý sa ma snaží presvedčiť, že všetko je moja vina. Lebo, drahý, na vzťah sú tu dvaja…
Dodnes neviem, čo si ku mne vlastne cítil, ale láska to nebola, a ak náhodou aj áno, tak veľmi zvrátená.
Byť s tebou bolo opojné. Bola som šťastná a za to ti ďakujem. Ale nebola som to ja. Pretváral si ma na niekoho, kým nie som. Robila som všetko preto, aby sa to, čo robím, páčilo tebe a nie mne. Prestala som myslieť na svoj život a fungovala som len z pocitu, ktorý si mi dával… Ale to nebolo dobré… nebolo to dobré pre nikoho z nás.
Vzbudzoval si vo mne pocity, že nie som dosť dobrá, dosť pekná, dosť múdra, dosť neviem čo všetko ešte… A ja som im pomaly začínala veriť. Zarazil si to v poslednej chvíli. Obavám sa totiž, že inak by si ma zničil úplne.
Nechával si ma tápať v neistote… Raz som bola všetkým, čo si kedy chcel, a o pár hodín som bola niekto, s kým si si nevedel predstaviť život… Dnes už viem, že niečo takéto si nikto nezaslúži. Pretože ak miluješ, tak miluješ. Nie je nič medzi tým.
Dnes som rada, že je to takto. Dnes som dokonca rada, že si našiel ženu, ktorú miluješ a si s ňou šťastný… A vieš, prečo? Pretože je to pre mňa dôkazom, že sme k sebe nepatrili a že aj na mňa čaká niekto, s kým budem skutočne šťastná. Bez hier na niekoho iného…
Veď láska nás ma meniť k lepšiemu, nie? Nemá z nás robiť otrokov toho druhého.
Má veci uľahčovať, nie systematicky ničiť… Nemáme sa v nej dennodenne báť, že nás ten druhý opustí, ak nebudeme dokonalí. Nemáme sa v nej cítiť nechcení, ponížení a menejcenní… Pretože ak to tak cítime, ten človek nie je naším osudom… A tým, že ho stále naháňame, možno utekáme práve pred tým pravým, ktorý sa nás snaží dobehnúť…
Dnes už viem, že som ťa mala stratiť… Vlastne musela, inak by som prišla o seba.
Coverphoto: pexels.com
Ak sa vám tento páčil, rady by sme vám dali do pozornosti Nikolinu knihu Rozchod. Kúpiť si ju môžete priamo v našom eshope TU.
