Väčšinou nepíšem a ani nehovorím to, čo ľudia chcú počuť. Píšem a hovorím to, čo som sa naučila… To, čo si myslím, že v tomto živote platí, a to, čo je pravda podľa mňa… Samozrejme, môžem sa mýliť. Píšem to, o čom si myslím, že je život, ktorý žijeme koniec koncov všetci tak trochu rovnako… Ja si naozaj myslím, že každý jeden z nás chce len jedno – milovať a byť milovaný. Nech si akokoľvek samostatná a emancipovaná a nech si sa akokoľvek veľmi vzdala lásky a nech akokoľvek veľmi neznášaš mužov… Aj TY chceš len jedno – zaspávať a prebúdzať sa vedľa niekoho, kto naozaj stojí za to. Vieš, podľa mňa je dnešný svet totálne postavený na hlavu. Dospelí ľudia, ktorí by už mali mať aspoň trošku rozumu, si absolútne neuvedomujú, aké šťastie majú, že môžu žiť tento život. Akoby si neuvedomovali, aké majú šťastie, že ráno vstali.
Ľudia si nevážia jeden druhého. Nechápu, že majú len jeden život.
pinterest.com
Niekedy sa naozaj čudujem, či im nedochádza, že keď si neužijú život teraz, tak potom už bude neskoro.
A NIKTO im nevráti ani jeden stratený deň…
Ľudia majú nezmyselné vzťahy len preto, aby neboli sami. Len preto, aby na niekoho zabudli, na koho v skutočnosti ani zabudnúť nechcú.
Ľudia sa rozchádzajú behom jedného kliku. Rozchod spočíva vo vymazaní fotiek a zrušení priateľstva. V priebehu jedného dňa zabúdajú na všetko, čo s daným človekom prežili, a tvária sa, akoby ten druhý ani neexistoval.
Vôbec si pritom neuvedomujú, že to nefunguje. Že sa nedá na nikoho len tak zabudnúť. Že každý jeden človek, s ktorým sme aspoň niečo prežili, sa už navždy zapísal do našej knihy života a už to nejde vymazať… Lebo práve bez tej kapitoly, nech bola akokoľvek krátka alebo bolestivá, by naša kniha stratila zmysel.
Ľudia sa navzájom obviňujú a chcú zmenu od sveta…
Namiesto toho, aby zmenili seba a svoj pohľad na svet. Darmo hovoríš, že ho už neľúbiš a darmo sa flákaš po meste s každým druhým, ktorý ti príde do cesty… Sama vieš, že to nič nerieši. Vieš, že je to len úbohá snaha zaplniť to prázdno, ktoré v sebe nosíš, aspoň na chvíľu.
pinterest.com
Darmo hovoríš, že si sa vzdala lásky a že už ju nepotrebuješ… Sama vieš najlepšie, že každý večer pred zaspaním myslíš na to isté… Darmo budeš hovoriť, že si úplne v pohode a že ti neubližuje pohľad na jeho novú lásku…. Dôverne poznáš ten pocit, keď sa ti spraví v hrdle obrovská hrča, už len keď sa povie jeho meno.
Ľudia akoby klamali samých seba len preto, aby nemuseli priznať, že aj oni sú zraniteľní…
Že aj oni majú jazvy, ktoré sa možno budú hojiť roky. Vzdávajú sa lásky, nenávidia ju, a pritom nevidia, že to nie láska im ubližuje, ale práve naopak… To oni ubližujú láske.
Ničia ju každým falošným sľubom a neúprimným vzťahom. Ničia ju, keď si neuvedomujú, že nikto na svete im nedá lásku, pokiaľ sa lásku nenaučia aj sami dávať. Utekajú sami pred sebou len preto, aby sa nemuseli pozrieť do zrkadla… Lebo ten človek, ktorého by tam našli, ani len neprešiel okolo človeka, na ktorého by raz mohli byť hrdí.
Lebo ten človek, ktorého by tam našli, nie je človek, ktorým niekedy dávno chceli byť. Dávno predtým, ako sa začali viac starať o každého naokolo, namiesto toho, aby sa starali o seba samých.
Coverphoto: unsplash.com
