Už som to pochopil… Dnes to vidím inak. Viem, že som urobil chybu. Mrzí ma to. Dokážem ti, že mi na tebe napriek všetkému záleží. Zahodíme minulosť za hlavu. Chcem to napraviť. Zmenil som sa…
Aj toto sú slová, ktoré v ženskej duši spôsobia doslova explóziu. Časom sa naučíme žiť bez niekoho, kto nám v srdci zanechal nemalé jazvy, pochopíme, že sa to stať malo, a na lásku a vzťahy ako také sa zrazu pozeráme trochu inak. Sme obozretnejšie, menej dôverčivé, viac sa držíme v ústraní a hovoríme si, že ak má niečo do nášho života prísť, príde to samo.

Nedokážeme sa tomu vyhnúť ani to privolať. Akoby tie chvíle, kedy sme sa silou-mocou držali človeka, ktorý našu lásku nevedel oceniť, spôsobili, že dnes nám je už akosi všetko jedno. Akoby sme sa vyplakali, vytrápili a možno i vykričali na niekoľko rokov dopredu a dnes nás už nedokáže rozhodiť takmer nič.

pinterest.com

Už nás niektoré spomienky tak veľmi nebolia…

To však ešte neznamená, že sa k nim rady vraciame. Sú kdesi odložené v našej pamäti a mesiace, ktoré od ich vzniku uplynuli, nás prinútia voči nim citovo ochladnúť. Pretože stále máme v čerstvej pamäti, ako nás prenesenie sa do minulosti a práve k spomienkam, v ktorých figuruje on, dokázalo na nemalý čas odstaviť z reálneho života.

Dnes to už vieme zvládnuť. Prekonať sa a necítiť vôbec nič, iba hrozbu číhajúcu na nás za každým rohom, ktorá nám našepkáva, že viac nemôžeme urobiť rovnakú chybu. A práve v takýchto chvíľach, keď si myslíme, že nás nik a nič nemôže ohroziť a posunúť o krok vzad, sa to stane.

Príde a povie, že sa zmenil. Že ho to mrzí, chce ďalšiu šancu, a vraví, že to už bude iné. A my sa vraciame späť. Cítime to, o čom sme dúfali, že už nikdy cítiť nebudeme. Sme tam, kde sme boli predtým a odkiaľ sme s vypätím všetkých síl len tak-tak ušli.

Napadne nám, že čo ak…

Čo ak sa naozaj zmenil? Čo ak potreboval iba čas? Nemali by sme predsa len dať ďalšiu šancu, veď predsa každý z nás minimálne raz za život urobil chybu, za ktorú sa hanbí, a nevie, ako ju odčiniť. Čo ak sa vtedy stretli tie správne osoby, no v nesprávnom čase, a dnes by to predsa len iné – dokonalé, také, aké sme to vždy chceli a ešte o niečo lepšie? Čo ak sme to my, kto sa teraz ocitá v pozícii toho bezcitného a karty sa obrátili?

V týchto chvíľach sa v nás bijú dve osobnosti. Jedna je hrdá na to, že sme dokázali zabudnúť a žiť ďalej svoj život, a preto sa všemožne bráni návratu späť k niekomu, kto mal na svedomí náš biedny psychický stav. No na druhej strane sa tu objavuje aj naše staré ja, ktoré svojím spôsobom stále túži po šťastnom konci.

pinterest.com

Môžu sa ľudia naozaj zmeniť?

Verím, že áno, ale… Zároveň som si istá tým, že tá zmena má svoje príčiny a v niektorých prípadoch nás príliš nepoteší. A takisto si myslím, že ak nás niekto zranil akýmkoľvek spôsobom a vtedy mu bolo jedno, ako nám ublíži, má túto vlastnosť v sebe zakorenenú – navždy bude pozerať iba na svoju spokojnosť a ak si bude musieť vybrať, či urobí kompromis, niekoho síce poteší, ale jemu to trochu odkrojí z pohodlia, zvolí si sám seba. Žiadna radosť v cudzích očiach nikdy jeho šťastným neurobí, ak ho to bude stáť nejaké obety.

A ak práve takýto človek pricupkal k nám so sľubom na perách, že už nikdy nič nebude také, ako to bolo predtým, a on sa polepšil, verte, že mu to vydrží len chvíľu. Pretože len čo opäť dosiahne, čo chce, zabudne na to, čo ho prinútilo sklopiť uši. Najčastejšie sa totiž vraciame k ľuďom, ktorí nám dobrovoľne dali všetko.

Áno, často od nich i odchádzame, ale skôr či neskôr zistíme, že toľko úprimnej lásky a náklonnosti inde nenájdeme. Vrátime sa do bezpečia, kde môžeme všetko, pretože sme práve zistili, že nie každý vie tolerovať naše chyby a výstrelky, nie každý nás miluje stále rovnako silno, hoci my im ten cit nijako neoplácame. A tak sme vlastne prinútení vrátiť sa tam, kde vieme, že nás čaká len full servis a my sa nemusíme o nič snažiť.

Ľudia sa môžu zmeniť. Ale len na istý čas. Mnohokrát ich totiž späť k nám neprivedie túžba milovať a napraviť svoje chyby, ale chuť dostať zadarmo to, po čom túžia oni. 

pinterest.com

Má teda zmysel dávať nové šance?

Boli časy, kedy som to robila. Ale to, že sa to aj tak nikdy neskončilo inak ako mojimi slzami, je asi odpoveďou na vyššie položenú otázku. Aj v takejto chvíli je potrebné zabudnúť na city a trochu pouvažovať nad tým, prečo ten človek ďalšiu šancu žiada. Možno niekoľkokrát spadol na ústa a iní ľudia mu ukázali, že sa isté veci jednoducho nerobia. Možno mu iní vrátili to zlo, ktoré spôsobili jazvy aj na našom srdci, a tak sa chce len vrátiť do bezpečia, kde po čase opäť bude môcť byť sám sebou.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo sa musíš naučiť, aby ťa viac nikto nezranil

Niekedy je druhá šanca zbytočná. Niekedy totiž situáciu vyrieši len jedno… Držať sa svojich zásad a vyhodnotiť, či nám to riziko stojí za to. Či ten život predtým, ako sa k nám chcel vrátiť niekto, kto nám v minulosti ublížil, nebol dosť krásny na to, aby sme si ho opäť pokazili…

Coverphoto: Photo by Jonathan Borba on Unsplash

Facebook komentáre