Byť sám sebou… Z týchto slov sa stala akási fráza, ktorá stratila dôležitosť, zmysel a hĺbku. Hovoríme ju totiž príliš často bez toho, aby sme si uvedomili jej význam. V niektorých prípadoch sa z týchto slov stáva dokonca otravné klišé. No byť sám sebou je naozaj dôležitejšie ako čokoľvek iné. Byť sám sebou znamená neocitnúť sa v blízkosti nesprávnej osoby. Nedovoliť druhým, aby rozhodovali o tom, ako sa máme cítiť a akým smerom sa má náš život uberať. A práve v takýchto okamihoch sa dejú tie najhoršie veci…

Prosím, nestaň sa osobou, akú chcú v tebe vidieť iní. Pretože ak to dovolíš a naozaj sa staneš niekým iným, pritiahneš k sebe ľudí, ktorí nevnímajú TEBA. Ktorí nemilujú TEBA. Iba tých, ktorí chcú niekoho iného. No ak budeš sama sebou a budeš žiariť tak, ako žiariť máš, všetko pôjde ako po masle. Možno niektorí odídu. Ale ver, že len tí, ktorí odísť majú. A zostanú v tvojom živote iba ľudia, ktorí k tebe patria. Ktorí žiaria rovnako ako ty a ver, že tí už neodídu nikdy. Zapadnete k sebe tak, ako spriaznené duše k sebe zapadnúť majú.

Nikdy nepoviem svojej dcére, že sa môže stať kýmkoľvek, robiť v živote čokoľvek. Poviem jej, aby bola sama sebou, pretože len vtedy zažije to, čo zažiť má…

Nezabúdaj, že ty si jediná osoba, ktorú budeš celý život stretávať. Ostatní sú len vedľajšie postavy. Tak, prosím, nikdy neurob niečo, čím si ublížiš natoľko, že sa raz začneš nenávidieť.

Stratení sa cítime len vo chvíľach, kedy sa snažíme zapadnúť niekam, kam nepatríme. 

Možno preto nás predstava, že by sme niektorých ľudí stratili, tak veľmi desí. Pretože sa bojíme, že si vezmú časť z nás, ktorú sme im dobrovoľne zverili. Ale niečo ti poviem… Nič nám nevezmú. Všetko to, o čo nechceme prísť, zostane v nás. V našej duši. V našej mysli. V našich spomienkach… Len tie spomienky budú ešte dlho tak boľavé, že sa k nim nebudeme chcieť vrátiť – preto bojujeme s pocitom, že nám čosi chýba. No keď sa všetko zahojí, prídeme na to, že sme nič nestratili. Zistíme, že sa stal opak – všetko, čo bolo naše, máme stále pri sebe, a nadôvažok nám tí ľudia po sebe niečo zanechali. Žiadne stretnutie nie je stratou. Možno to spočiatku tak vyzerá, ale vždy získame viac, ako sme na začiatku mali.

Každá bolesť sa stratí v minulosti, keď sa rozhodneme byť čestní sami k sebe. Keď sa odhodláme viac si neklamať a prestaneme si nahovárať, že to, čo sme cítili my, k nám cítia aj tí, na ktorých nám slepo záležalo.

Prečo čakať na niekoho, kto by nám pomohol zaceliť rany, ktoré na nás zanechala minulosť? Ver mi, nepotrebuješ nikoho na to, aby sa tvoja duša zahojila.

Váž si samu seba natoľko, aby si včas dokázala rozpoznať, komu sa ti oplatí zveriť kúsok tvojho srdca.

Vieš, bolesť príde, bolesť sa usídli v tvojej duši, bolesť odíde… No sme to my, kto sa jej občas drží ako kliešť. Sme to my, kto ju volá, aby sa vrátila. Pretože ju máme spojenú s osobou, ktoré sme definitívne stratili, a práve bolesť nám dáva pocit, že sa nič ešte definitívne neskončilo.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Tie najkrajšie slová z vašich článkov, ktoré sú výpoveďou o tom, že v žiadnom nešťastí nie sme osamelí...

Spomeň si, koľko chvály a uznania si zožala doteraz… A predstav si, aké by to bolo, keby si vždy bola sama sebou. Keby si sa nebála toho, čo povedia ostatní. Keby ti prestalo záležať na iných, no myslela by si len na seba. Pretože iba v týchto momentoch žiarime najsilnejšie. No bohužiaľ, niektorí ľudia ten moment nikdy nezažijú. Nikdy neoslnia druhých v najvyššej možnej miere, pretože sa toho okamihu, ktovie prečo, tak veľmi boja…

V čase, kedy si nedokážeš vážiť seba, nemôžeš stretnúť niekoho, kto si ťa vážiť bude. Stretneš iba ľudí, ktorí ti svojím konaním ukážu, že robíš najväčšiu chybu vo svojom živote. Tieto časy musia byť tak zlé, tak silné a tvrdé, aby sme si ich navždy zapamätali a naučili sa to, čo by malo byť úplne prirodzené. Vieš, tí, ktorí sa k nám nesprávajú pekne, nás učia opäť nájsť svoju hodnotu.

Svet potrebuje ženu, ktorá sa nebojí tancovať osamote. Pretože len taká osobnosť dokáže roztancovať všetkých naokolo.

Nie všetko, čo stratíme, by sa k nám malo opäť vrátiť. Vieš, niektoré kúsky z nás by mali ostať navždy stratené. Nemali by sme ich silou-mocou nachádzať a opäť vkladať kam, odkiaľ samy vypadli. Lebo možno… Možno sme ich stratiť mali preto, že nás len ťažili. Že k nám nepatrili, no počas života sme ich mylne prijali ako súčasť nás samých.

Tí správni ľudia ťa budú povzbudzovať v tom, aby si utiekla od vecí, ktoré ti ubližujú. No tí najsprávnejší ťa potom chytia za ruku a nikdy ti nedovolia, aby si sa vrátila späť.

Nie všetci budú rozumieť tomu, prečo si taká, aká si. No to ešte neznamená, že si povinná im to vysvetľovať.

Niektorí ľudia musia spadnúť stokrát, aby konečne začali počúvať svoje srdce. Buď jednou z mála, ktorá to urobí už po prvom páde, prosím.

Ak sa vám citáty od April Green páčili, nazrite do jej instagramového profilu @loveaprilgreen.

Facebook komentáre