Nie, nie je to ľahké… odstrihnúť sa od ľudí, ktorých prítomnosť ťa vyčerpáva. Ktorí ťa unavujú, na ktorých sa už nedokážeš ani len pozrieť, pretože najradšej by si ich už nikdy viac nevidela. Vieš, že koniec je presne to, čo potrebuješ, ale zároveň ten moment neustále odkladáš. Máš obavy pred tým, čo bude potom. Spomínaš na chvíle, ktoré ste spoločne prežili, a veríš, že raz to bude také ako na začiatku.
Že sa tie časy vrátia späť a ty nebudeš postavená pred otázku, či zostať alebo zutekať kadeľahšie. V kútiku duše však vieš, že nič také už nepríde, že starým dobrým časom nadobro odzvonilo, no aj napriek tomu v sebe živíš falošnú nádej.
unsplash.com
Možno sa bojíš, že to ten druhý neprijme, možno sa ti len nechce vysvetľovať niečo, čo nevieš vysvetliť ani sama sebe. Jednoducho prišlo prázdno, ktoré ťa deptá, alebo ťa ten druhý sklamal natoľko, že už mu neveríš ani len nos medzi očami. Pri pohľade na neho cítiš krivdu a pichnutie pri srdci, nedokážeš sa viac pri ňom uvoľniť ani sa od srdca zasmiať. Práve naopak… máš chuť vykríknuť, aby konečne z tvojho života zmizol.
No aj tak ostávaš…
V mysli sa profiluješ do pozície sebavedomej filmovej hrdinky, ktorá so zadosťučinením za sebou zatresne dvere a viac sa neukáže, ale realita je úplne iná. Telefón zdvihneš vždy, keď ti zazvoní, hoci už nemáš chuť prehodiť s tým človekom ani slovíčko. Privítaš ho u seba doma zakaždým, keď má vraj cestu okolo a po celý ten čas si praješ len jediné – aby konečne odišiel. Pricupitáš k nemu vždy, keď ťa o to požiada, a v duchu sa pritom preklínaš a pýtaš sa, prečo to stále robíš.
Pohni sa vpred, choď ďalej a za sebou zanechaj všetko, čo ti už neprináša radosť
Ľahko sa to hovorí, ja viem… Aj od ľudí, voči ktorým už cítime doslova averziu, sa odchádza ťažko. Mesiace, možno roky boli súčasťou nášho života, preto je normálne, že cítime ľútosť alebo pochybnosti. Každá zmena si žiada odvahu či sebazaprenie a v unavenej duši, zdeptanej sklamaním a smútkom z toho, že nám vzťah nevyšiel tak, ako sme chceli, sa to hľadá ťažko.
O to viac, ak už nemáme „násť,“ uvedomujeme si, že čas plynie neúprosne rýchlo a v ťažkých chvíľach sa strachujeme, že čo ak už nič lepšie nepríde. Čo ak sme príliš vyberaví, čo ak je chyba v nás? Veď to predsa nie je možné, že nám vzťahy po čase vždy stroskotajú. Nechce sa nám hľadať nič nové, dohovárame si, že sa treba uspokojiť aj s málom, prestávame veriť na osudovú a idylickú lásku. Pretože doterajšie skúsenosti nás naučili, že nič nie je len ružové, a tak naše ideály, ktoré sme mali, keď sme boli o niečo mladší, sa z našej mysle vytrácajú…
Možno je to tým, že rokmi už v sebe nenachádzame energiu, ktorú by sme opäť investovali do niečoho nového. Veď predsa sme to už toľkokrát urobili, stálo nás to mnoho síl, verili sme, dúfali a… aj tak to nevyšlo. Raz, potom druhýkrát a potom opäť. Každé takéto stretnutie, každá rozlúčka v nás zanechala stopu a my sa cítime čoraz slabší. Prestávame dôverovať životu, šťastie vnímame ako niečo nedosiahnuteľné.
unsplash.com
Rezignovať na život a poddať sa ilúzii, že to najlepšie už máme za sebou, je to najväčšie zlo, aké môžeme sami na sebe napáchať.
Ver mi, je to len o tebe. O tom, ako si svoj život zariadiš. Skús sa pozrieť na niekoho, kto je šťastný. Nie na tých, ktorí to iba hrajú, ale zober si príklad z človeka, ktorý pôsobí vyrovnane a nemá potrebu nonstop okoliu demonštrovať, ako ho život napĺňa, hoci všetci vedia, že opak je pravdou… Určite sa niekto taký – skutočne šťastný – v tvojej blízkosti nájde. A keď sa nad tým zamyslíš, pochopíš prečo.
Nezostáva na jednom mieste. Nebojí sa povedať nie. Odstráni zo svojho života ľudí, ktorí mu len odoberajú energiu. Možno navonok pôsobí necitlivo, ale v skutočnosti je citlivejší ako ktokoľvek z nás. Nekrivdí sebe ani druhým a radšej to vezme z kratšieho konca, akoby sa mal nechať dlhodobo zraňovať.
Jednoducho musíš ísť ďalej… Aj s bolesťou na duši, aj keď sa ti nechce.
Prvé kroky sú vždy najťažšie. Zanechať za sebou osobu, ktorá z nás len vysáva posledné zvyšky energie, si žiada veľkú dávku odvahy, ale aj lásky. Lásky k sebe samému. K sebe samej… A tú musíme vo svojom vnútri nájsť vždy, bez ohľadu na to, či sa cítime unavení, vyčerpaní alebo príliš „starí“ na to, aby sme opäť začínali od začiatku. Život je totiž práve o tom – o začiatkoch, ktorým predchádzajú konce.
Coverphoto: pexels.com
