Boli chvíle, kedy som nevedela, kam ma život zavedie. Túlala som sa svetom úplne bez cieľa a keď na mňa doľahla ťažoba všedných dní, plakala som tam, kde ma nik nemohol vidieť. Cítila som sa ako bábka, ktorú ovládali čiesi ruky, a ja som sa im nevedela vymaniť. Chcela som, aby si ma iní vážili, no nevedela som jednu podstatnú vec… A tou je to, že najprv som sa niečo musela naučiť ja sama.

Pochopila som to až neskôr, pár rokov potom, ako som vo svojom živote pocítila zmenu. Dovtedy, kým sa mi úplne neotvorili oči, som nedokázala povedať, vďaka čomu tá zmena nastala, čo presne spustilo novú a zatiaľ najkrajšiu etapu môjho života.

pinterest.com

Dnes už ale viem, čo sa za tou mágiou skrýva…

Nikdy nemôžeme od iných chcieť niečo, čoho my sami nie sme schopní. Ak nemáme v živote žiaden cieľ, budeme stretávať len ľudí, ktorí sú na tom podobne. Naozaj do nášho života budú vstupovať len osoby, ktoré sami nevedia, čo chcú, a každé takéto stretnutie nás bude ťahať smerom nadol.

Každý, koho stretneme, je naším odrazom. Teraz nemám na mysli ľudí, vedľa ktorých stojíme v električke alebo sedíme v čakárni u lekára. Nie. Nejde o osoby, ktorých rozhovor si vypočujeme cestou do práce alebo ich zahliadneme stojac na semaforoch. Skôr chcem poukázať na tých, ktorých si pustíme bližšie, stretávame ich pravidelne a väčšina z nich sa zaraďuje do okruhu našich známych alebo priateľov.

Sú to ľudia, ktorí chtiac-nechtiac reagujú na to, ako sa cítime. Sami si mnohokrát nemusia byť vedomí toho, prečo sa k nám správajú tak, ako sa správajú. Prečo sa nám nevedia otvoriť, prečo nás prehliadajú, prečo sú na nás prísni, nevrlí, nekamarátski… Oni totiž len odrážajú to, ako sa my cítime.

A ja som sa dlho cítila nehodná žiadneho citu alebo uznania.

Takisto som to dlho nevedela. Bol to proces tak hlboko zakorenený v mojom vnútri, že som s tým nedokázala nič urobiť. Síce som vedela, v čom som dobrá a túžila som po láske, pretože mi bolo jasné, že raz budem skvelou partnerkou, správala som sa ako sivá myška.

Tichá, nevýrazná, bojazlivá… Verila som si málo, takmer vôbec, hoci som o svojich kvalitách vedela. Ale to, čo som sa musela naučiť, bolo odprezentovať to. Ukázať iným bez strachu, že aj ja dokážem veľké veci, omnoho väčšie ako oni. Avšak kým som zahodila svoj strach a svoje trápenia, ktoré mi sužovali dušu, prešlo tak veľa času…

Musela som sa naučiť milovať sa… Kto sa na to raz odhodlal, vie, že je to beh na dlhé trate a nejde to zo dňa na deň. Láska k sebe samému je jeden z najkomplikovanejších a najťažšie dosiahnuteľných citov. Bráni nám v tom toľko podnetov, toľko zážitkov, predsudkov a spomienok, že v ranej dospelosti zabúdame na to, že milovať iných nestačí. To je iba zlomok lásky, ktorú by sme vo svojej duši mali nosiť.

pinterest.com

Musíš sa to naučiť aj ty.

Nikdy si ťa iní nebudú vážiť, ak s tým nezačneš ty sama. Ak sa budeš báť vysloviť svoj názor, ak budeš večne lipnúť na tom, aby si vyhovela iným, nikdy uznanie v očiach druhých mať nebudeš. Môžeš byť šikovná, krásna, milá a inteligentná akokoľvek, ale ak sa budeš sama k sebe správať ako k handre, budú to robiť aj všetci ostatní.

Ja som sa napríklad nikdy nepozerala na to, čo potrebujem. Vyjadrovala som súhlas, aj keď moje vnútro kričalo rezolútne nie. Nikdy som nikomu nepovedala, že mi ubližuje a potichu som len trpela. Skrývala som svoje city nielen sama pred sebou, ale aj pred inými. Ak sa mi niečo nepáčilo, nepovedala som to…

A takto to v praxi vyzerá, ak si niekto neváži sám seba a za každú cenu sa chce zavďačiť druhým. Boli to pre mňa náročné roky, ktoré by som ani za nič nevrátila späť. No naučili ma jednu dôležitú vec…

Že číslom jeden som ja. Nik iný. A dnes ľutujem už len jedno… Že pre mňa tým číslom jeden boli všetci ostatní a mnohokrát aj tí, pre ktorých som ja bola len jednou z možností. No určite nie prioritou.

Autor: Štefánia

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Prečo sa už k tebe nevrátim...

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre