„Si to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Chcem s tebou zažiť všetko. Chcem sa vedľa teba prebúdzať každé ráno. Chcem sa s tebou hádať donekonečna, pokým jeden z nás nezistí, kto mal pravdu. Chcem, aby si aj ty mňa bral vážne presne tak, ako beriem ja teba. Chcem vedieť, že odo mňa nikdy neodídeš. Chcem, aby si cítil presne to isté, čo cítim ja k tebe.“
Po dlhej dobe som opäť zasadla za notes a začala do neho čmárať rôzne slová, ktoré až po nejakej chvíli začali dávať význam. Neviem to presne pomenovať, o čom som písala. Či to boli pocity. Či to bol život samotný. Viaceré slová však mierili iba k jednej osobe, ktorá vo mne zanechala veľkú dieru, ako kráter. Bolo to síce už dávno, ale občas si spomeniem, aké to bolo pekné a plné svetla obdobie.
pinterest.com
Nikdy som nebola z tých, čo verili na lásku na prvý pohľad…
Nechcem však niekoho iného prehovárať na moje tvrdenie. My ženy sme presne také isté ako muži. Môžem to nazvať iba jedným slovom… záhadný. To sme všetci. Málokto je úplne otvorený voči tomu druhému. Stále je tam nejaké to maličké tajomstvo, ktoré by mohlo pochovať medzi ženou a mužom všetko.
Možno je to iba pravda, ktorá nechce narušiť to krásne, čo sa medzi nimi odohráva. Nie som zástancom klamstiev. Pretože práve tie klamstvá dokážu narušiť to krásne.
No čo presne ten úryvok vyššie znamená?
Nie je to ani tak o láske a živote. No je to o tom, čo by sme každá jedna chceli. Sú to tie nevyslovené vety. Nikdy sme ich nahlas nepovedali. A to je chyba. Pretože keď je človek potichu a utiahne sa do kúta, nech potom nečaká, že sa stane zázrak.
Všetko je to o pocitoch, ktoré musíme vysloviť nahlas. Viem si predstaviť, ako teraz niektoré z vás prekrútili očami, že aj keď to poviete, stane sa pravý opak. Vtedy si musíte uvedomiť, či ten človek pre vás stále znamená to, čo doteraz. Niekedy naozaj stačí málo, aby sa prezradil sám.
pinterest.com
Také niečo sa deje v dnešnej dobe stále…
Stále sa len točíme medzi: „Mám povedať pravdu alebo budem potichu?“ Presne o tom to celé je. Povedať pravdu znamená prijať toho druhého takého, aký je. Či je to niečo dobré, alebo zlé. Sme len obyčajní ľudia, ktorí neustále robia chyby. A práve z tých chýb sa z nás stávajú ešte silnejší ľudia.
Práve teraz, ako píšem, som si spomenula na jednu knihu. Pýcha a predsudok. Kniha, ktorú som si kedysi otvorila a pohltila ma tak, ako ešte žiadna. Možno je to stará kniha. Možno sa odohráva niekde v minulom storočí. No ak ste ju čítali, tam sa práve niečo zaujímavé dozvedáme. Že to, čo je v knihe, vystihuje aj presne túto dobu.
Možno to autorka predpovedala…
A možno len Elizabeth Bennet a Darcy, mali na seba naraziť. Ona tá poslušná a inteligentná. A on zase pravý opak. Neprístupný a navonok necitlivý muž. Je to román, ktorý popisuje práve týchto dvoch ľudí. Všetko zlé, čo ich postihlo po tŕnistej ceste, dokázala sceliť ich vzájomná láska. Ako je možné, že práve tieto dve duše, spojil osud? Na niektoré otázky niet odpovede.
Toto môžete brať ako príklad. Že aj keď sú dvaja ľudia a ich duše úplne odlišné, stále si k sebe dokážu nájsť cestu. Nech sú ich tajnosti akékoľvek, dá sa cez ne preniesť. Nemôžem vám však sľúbiť, že tú cestu budete mať vystlanú červenými lupeňmi ruží. Ale ten, kto naozaj chce bojovať, bojovať aj bude. Presne tak, ako Elizabeth bojovala o svojho dokonalého princa.
Každá na tomto svete máme svojho Darcyho. A my sme tá Elizabeth, ktorá sa nesmie vzdať.
Cieľ je niekedy veľmi blízko, aj keď to tak nevyzerá…
Autor: Sima
Coverphoto: Photo by Kristina Petrick on Unsplash
