Určite sa už mnohé z nás pýtali, len tak, samých seba, že koľko sklamaní musíme prežiť, aby sme nakoniec dostali to, čo si zaslúžime. Alebo koľko si musíme toho ešte vytrpieť, aby sme už nemuseli riešiť ďalšie a ďalšie sklamanie v láske. Prežili sme vzťahy, v ktorých sa nám nedostávalo pozornosti. Prežili sme vzťahy, v ktorých sme boli podceňované. Mali sme mužov, ktorí si nevšímali tie naše nepatrné zvyky, spôsoby, gestá. Mužov, ktorí si mysleli, že keď nám kúpia nejaký darček, majú od nás na čas pokoj.
No my nie sme deti v hračkárstve. My sme nechceli dary, chceli sme pozornosť. Chceli sme lásku, spoločnosť, porozumenie a, v neposlednom rade, tú obyčajnú ľudskú blízkosť.
tumblr.com
Túžili sme po tom, aby si všimol to, ako sa naňho pozeráme, keď ho znova uvidíme po dlhšej dobe. Chceli sme, aby si všimol ten úsmev na našej tvári, ktorý sa tam zjavil len tak, z radosti, že sme jednoducho opäť s ním. Chceli sme, aby bez slova podišiel k nám, pevne nás chytil a odovzdal nám všetky tie city hoci len týmto jednoduchým gestom.
Nechceli sme od neho, aby nám na narodeniny či nejaký sviatok kúpil kvety, pretože sa to tak robí. Chceli sme ten deň prežiť s ním, hoci by to malo byť v teplákoch a s chipsami v miske pri nejakom nezaujímavom filme.
Pretože by šlo o neho. O nás. O ten pocit, ktorý cítime len vtedy, keď nám nič viac nechýba. Vtedy, keď máme všetko.
Avšak niektorí muži majú skrátka po čase pocit úplne iný. Vyhýbajú sa týmto veciam, len aby mali svoj kľud a pokoj. Akoby sa báli, že v tomto ,,stereotype” uviaznu, a to predsa ich mužské ego nesmie dovoliť. Koniec koncov, vedia, ako sme nimi posadnuté. Vedia, že ich milujeme natoľko, že to tá jedna kytica ruží naozaj urovná.
Teda až do chvíle, kým sa konečne nezobudíme.
Až do chvíle, kedy si neuvedomíme, že vzťah, v ktorom sú dvaja ľudia, jednoducho ťahať samy nemôžeme.
Paradoxom je, že si oni neuvedomujú, ako málo by stačilo. Že nepotrebujeme nové šaty alebo celkovo hmotné veci. Možno chceme len tie maličkosti, ktoré majú veľakrát väčší význam, než samotné, už spomínané, hmotné dary.
tumblr.com
Nastáva však otázka, či toto budeme zažívať v každom vzťahu. Či toto budeme riešiť pri každom jednom mužovi. Zo strachu, že budeme, sa snažíme chrániť tým, že si skoro nikoho nepustíme k telu. Stretávame sa s mužmi, no držíme si odstup. Máme automaticky utvorenú predstavu o tom, že aj náš ďalší ,,adept” bude ako naša minulá polovička – ako cez kopírku. Vždy to tak predsa bolo… A tak škatuľkujeme.
Žiaľ, do škatuľky mužov pridávame bez nejakého opodstatneného dôvodu. Proste len tak, zo skúseností. A pritom nám často uniká fakt, že ten chlap, ktorému sa snažíme vrátiť všetko zlé, čo sme v minulom vzťahu prežili a čo nám kedysi spravil bývalý partner, to s nami nemusí myslieť ani zďaleka zle.
My, ženy, máme v sebe zrejme jednoducho zakódovaný nejaký manuál, ktorého sa následne držíme.
Veď na začiatku sa každý chlap zaujíma…
Hoci, vraví sa, že nič nie je príťažlivejšie ako nezáujem. No platí to v dlhodobých vzťahoch?
Čo keby sme sa aspoň raz neriadili manuálom, ale nechali sa viesť intuíciou a vlastnými pocitmi bez ohľadu na minulosť? Napriek strachu, napriek neistote a napriek všetkým ďalším nástrahám, ktoré na nás možno čakajú.
pinterest.com
Ani muži, ani ženy nie sú dokonalé bytosti. Každý máme svoje chyby. A ak my znova urobíme chybu a zistíme, že náš potenciálny partner bol ďalšou chybou samotnou, nič sa vlastne nedeje. Čo sme my, ženy, už neprežili? Možno si ponadávame, poplačeme, ale ešte stále máme pred sebou nové výzvy. Nové skúsenosti.
Pri tých mužoch, s ktorými to jednoducho nevyjde, sa aspoň naučíme, čo vo vzťahu je a čo nie je dôležité. Čo máme my samy vo vzťahu robiť lepšie.
Zistíme, že vzťah nie je len o neustálych drahých daroch, kvetoch, šperkoch, ale o maličkostiach, ktoré je pre nás dotyčný ochotný spraviť. O tom, keď vidíte, že vás naozaj počúva a spraví pre vás niečo, čo ste niekedy medzi rečou spomenuli. Spraví niečo, po čom sa zamyslíte, že on dával skutočne pozor. Lebo vedel, že vám to spraví radosť. A vám to vyrazí dych.
O tom je totiž láska.
O malých skutkoch a o čase, ktorí strávime s tým, na kom záleží. Ale nie len tak na oko. Tak naozaj. Prítomní duchom a mysľou. Tak, že mu dáme skutočne kus samých seba.
A musíme si byť vedomé toho, že raz toho nášho, síce nedokonalého, muža predsa len niekde nájdeme. Nemusí byť vysoký, vyšportovaný, s perfektným účesom a štýlom obliekania ako z katalógu, ale bude proste vedieť, ako vás potešiť. Bude vedieť, ako si vás udrží. Bez toho, aby si vás musel kupovať.
Lebo vy budete vedieť, že to je skutočné nielen z vašej, ale aj z jeho strany.
A nikto nevraví, že to bude hneď zajtra. Ale tak viete, ako to je: ,,Na dobré sa oplatí čakať.”
