Neboj sa, nie si jediná. To, čo cítiš práve v tejto chvíli, si nosilo v duši už veľa žien. Zdá sa ti, že to bez neho nevydržíš? Máš pocit, že už viac nevládzeš? Myslíš si, že už nikdy nebudeš nikoho tak milovať? Alebo si hovoríš, že odteraz budeš chodiť po svete ako bez duše? Že sa nikdy viac schuti nezasmeješ, že už v žiadne ráno nebudeš vstávať s pocitom, že je všetko tak, ako má byť? Ach, drahá… Vieš, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy…

Aj ja som si to nahovárala. Utápala som sa v žiali, pozerala sa na miesta v byte, ktoré sa mi po jeho odchode zdali také pusté. Chýbal mi všade, kam som sa pohla, každé cinknutie telefónu spôsobilo, že som naskočila meter dvadsať a každú správu som otvárala s nádejou, že mi píše on.

unsplash.com

Nepísal…

Dnes už viem, že to bolo len dobre. No vtedy? Prežívala som koniec sveta vždy, keď sa jeho meno neobjavilo na displeji. Prešla som si toľkými fázami – od totálnej apatie až po hraný stav, že som v poriadku, dokonca ešte krajšia, lepšia a úžasnejšia, ako som bola predtým, keď sme sa spoznali. Robila som to s jediným zámerom – ak by sa náhodou objavil, aby videl, o čo prišiel. Aby si povedal, že sa ku mne musí vrátiť.

Bola som zúfalá a to nebolo dobré. Pretože zúfalé ženy robia zúfalé činy. Podkopávajú si vlastné nohy, ubližujú si neustálym spomínaním na lásku, nežijú v prítomnosti, ale vo svojich predstavách, ktoré si v hlave skladajú.

U mňa to trvalo takmer rok…

Rok života, kedy som si mohla užívať voľnosť a slobodu, no namiesto toho som spriadala plány, ako sa k nemu vrátiť. Jeho kroky odo mňa smerovali k inej žene a s tým som sa ja nechcela zmieriť. Bola som ochotná odpustiť mu všetko a uzavrieť túto epizódu tým, že z jeho strany šlo len o omyl.

V skutočnosti som sa však mýlila ja. Mýlila som sa v tom, že som si myslela, že bez neho som nikým. Že ma dopĺňa a ja bez neho neviem ani len dýchať. Mýlila som sa i vtedy, keď som si nahovárala, že takúto lásku chcem. Že toto je muž, ktorý je pre mňa. 

Avšak nebol… Dnes by som už nechcela nikoho, kto žijúc so mnou zistí, že miluje druhú. 

Prežila som si peklo…

No dnes viem, že to bol očistec. Zanechala som v ňom všetok balast, všetku bolesť aj naivné predstavy o živote. Bola som nútená odhodiť všetko, čo ma ťažilo, pretože inak by som sa z toho pekla nedostala von. Zostala tam láska, ktorá dusí sebalásku. Zostali tam myšlienky, ktoré z budúcnosti osamote robili strašiaka. Zostalo tam presvedčenie, že sama nikdy nič nedokážem a že bez lásky nedokážem fungovať.

Pomaly som sa budovala odznova. Zabúdala som a odpúšťala som. Sebe aj jemu, hoci ja som toho odpustenia potrebovala viac. Každým dňom som sa presviedčala, že bez neho to vôbec nie je ťažké. Že ho k tomu, aby som bola šťastná, vlastne vôbec nepotrebujem.

unsplash.com

A až potom, keď som bola pripravená, sa to stalo…

Prišiel muž, ktorý mi ukázal, ako vyzerá skutočná láska.
Že to je cit, ktorý si nežiada, aby som zabúdala na seba.
Že k tomu, aby som sa cítila milovaná, sa vôbec nemusím meniť.
Že ma láska nenúti, aby som si musela vyberať medzi mužom a sebou.
Že milujúc nemusím trpieť.
Že o lásku nemusím bojovať, iba ju akceptovať a pochopiť.

Preto som dnes šťastná, že sa nevrátil. Inak by som sa len točila v bludnom kruhu a nefunkčný vzťah by som vnímala ako strop svojho šťastia. Inak by neprišiel muž, ktorého nemusím o nič prosiť, tak ako on nemusí o nič prosiť mňa. Milujeme sa len preto, kým sme, a hoci mi záleží na jeho šťastí, nemusím preň odhadzovať to svoje.

Autor: Lenka R.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Niekedy môže byť aj dnes...

Coverphoto: Photo by mimi lalaa on Unsplash

Facebook komentáre