Stretli sme sa.
Znova.
Ja a ty.
Po dvoch rokoch čakania a dúfania sa to stalo. No nie je to také jednoduché. To, že sa vidíme, cítime, môžeme sa dotknúť, porozprávať sa, objavovať nové miesta…

To všetko môžeme, ale nejde to. Nejde to tak ľahko. Obidvaja sme rozčarovaní, plní sklamaní, očakávaní, strachu a otázok. Nie je to také, aké to bolo predtým.
Predtým ti na mne záležalo, zaujímal si sa o mňa, toľko si mi chcel toho povedať a ukázať… Ale nemohol si. A teraz, keď ten okamih prišiel, mi hovoríš, že si nič nepamätáš, že nevieš.

Utekáš.

pinterest.com

Prečo? Naozaj si to zabudol? Len tak? Nemyslím si. No viem, že asi príliš na teba tlačím. Možno to nie je len mnou, možno máš problémy, o ktorých ja už neviem, lebo sme sa odcudzili. No viem, že máme iba mesiac a potom bude všetko tak ako predtým.

Bez možnosti byť spolu. Bez možnosti vidieť sa, kedykoľvek budeme chcieť. Bez možnosti rozprávať sa, kedykoľvek budeme chcieť. Bez možnosti dotykov… A najmä bez možnosti naozaj reálne fyzicky byť pri tom druhom, keď to bude potrebovať.

A viem, že to bude bolieť…

Už teraz sa bojím a nenávidím moment, kedy sa budeme musieť rozlúčiť. A asi aj preto sa snažím čo najrýchlejšie obnoviť to, čo medzi nami bolo, a prebudiť to, čo v nás ostalo. No možno chcem veľa. Aj ja sa však bojím a váham, pretože viem, že keď si k sebe nájdeme
cestu, na konci to bude bolieť ešte viac ako naposledy a budeme sa obidvaja zbytočne trápiť.

No aj napriek tomu to nedokážem. Nedokážem sa tváriť, že medzi nami nič nebolo, že sa nepoznáme, že tu neboli žiadne sľuby, že tu nebola tá príťažlivosť, iskrenie a chvenie pri každom spoločnom dotyku, bozku alebo objatí. Virtuálnom alebo reálnom, to je jedno. Boli tu a ja som príliš slabá tváriť sa, že nie.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Venované mužovi, ktorý ma zranil

Neviem, či má máš stále rád a či ti na mne ešte záleží.

pinterest.com

Neviem to a bojím sa ťa opýtať. Nie kvôli tebe, ale kvôli odpovedi. Avšak tvoje oči, hlas, spôsob, akým sa ma dotýkaš a pozeráš sa na mňa, tvoja prehnaná starostlivosť a úsmev, ktorý vyčaríš vždy, keď ma uvidíš, mi
odpoveď našepkáva.

A preto to budem ďalej skúšať a dúfať, že aspoň na malý okamih to bude presne tak ako predtým. Nebude to ľahké, ja som sa zmenila, ty si sa zmenil, okolnosti sa zmenili, dospeli sme. No ja som taká sebecká, že si nechcem nechať prejsť tú trochu šťastia a svetla pomedzi prsty. Nie, keď ťa mám tak blízko.

Možno príde situácia, keď sa znova stretneme. Znova budeme spolu a znova budeme plní obáv a očakávaní. Ale budeme silnejší. Budeme silnejší a nájdeme odvahu urobiť veci, ktoré sme predtým neurobili zo strachu z následkov alebo len zo strachu pred samými sebou a našimi pocitmi. No tá túžba po spoločných dobrodružstvách, zážitkoch, momentoch, nočných rozhovoroch, objatiach a bozkoch bude taká silná, že nás posunie vpred.

Posunie nás vpred a donúti v nás umlčať ten strach a bolesť z odlúčenia najviac, ako sa dá.

Pretože to za to stojí. Stojí to za ten pocit šťastia a lásky. Pretože je nádherné byť milovaný. Pretože je nádherné byť milovaný a tráviť čas s človekom, ktorý to cíti rovnako. Vybrali sme si žiť pre prítomnosť a užiť si každý jeden moment spolu, pretože si to budeme pamätať navždy.

Navždy si budeme pamätať naše zážitky a pocity pri každom dotyku, slove alebo bozku. A v tých najťažších chvíľach tu budú na to, aby nám pomohli a postavili nás na nohy.

A možno raz, keď budeme naozaj silní a schopní, vytvoríme možnosti na to, aby sme sa už nikdy nemuseli rozlúčiť. Pretože to je láska a to je život…

Autor: Ema

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre