Možno stále nechápeš, čo presne sa stalo. Možno len sedíš, hľadíš do prázdna a pociťuješ totálne odosobnenie s vonkajším svetom. Nevieš, prečo práve ty, prečo práve on, prečo práve vy. Veď to predsa konečne vyzeralo nádejne. Pokojne, autenticky – také, ako si si to vždy priala zažiť. No potom prišlo niečo, čo ti ukázalo, ako veľmi si sa mýlila. Aké ľahké je popáliť sa aj v takom vzťahu, ktorý pre teba doteraz predstavoval len bezpečný prístav.

Myšlienky ti blúdia hlavou na voľnobeh a ty už ani nevnímaš, aký veľký kontrast tam je. Aká široká škála emócií v tebe dokáže rezonovať za tak krátku chvíľu. Od zúfalstva cez hnev až po úplné vyčerpanie, rezignáciu a zároveň popieranie všetkého, čo sa javí ako skutočnosť. Škaredá a nehostinná realita, s ktorou si vopred nikdy nepočítala.

unsplash.com

Premýšľaš, prečo si si doteraz nič nevšimla…

Môžu takto ľudia konať? Môžu sa zmeniť zo dňa na deň? Môže ich láska, o ktorej predtým toľko rozprávali, toľko ju dokazovali, vyprchať z ničoho nič? Len tak? Akoby to bolo čosi, čo sa dá zo srdca jednoducho vyhodiť a do sekundy na to zabudnúť? Môžu ľudia sklamať, fatálne a zdrvujúco, bez toho, aby nám vopred dali akýsi signál, že čosi nie je v poriadku?

Áno, môžu. A vieš, tie signály tam mohli i nemuseli byť. No to dnes nie je podstatné. Dôležité je to, čo cítiš teraz, nie to, čo si mala či nemala cítiť a vnímať predtým. Dnes je v tebe len prázdnota a kopa výčitiek, ktoré striedavo smeruješ na seba a potom na neho. Pýtaš sa, čia to je chyba. Čo ho prinútilo takto konať. 

unsplash.com

Bola si to ty? Inej by to neurobil? Si hlúpa, že si si doteraz nič nevšimla? Bola si k nemu príliš chladná, včas si nepostrehla, že chcel možno niečo viac? Niečo iné? Pýtaš sa, či si mu dávala dostatočne najavo, že ti na ňom záleží. Spätne vieš, že by si mnoho vecí zmenila, mnoho vecí by si urobila a iné zasa neurobila. A tak sa motáš v bludnom kruhu výčitiek a viny, z ktorého sa nevieš vymotať. Chcem ti však povedať len jedno…

Je v poriadku, že sa v niekom zmýliš… 

Len, prosím, nelipni na tom, aby si ho zmenila. To, čo totiž v poriadku nie je, je samotný fakt, že mnohokrát sa nechceme zmieriť s tým, že sme sa v niekom zmýlili. Že sa držíme tej predstavy, ktorú sme o niekam mali a všetku vinu smerujeme na seba. Mýliť sa je ľudské. Tak prečo sa potom k sebe správame neľudsky, keď sa za to obviňujeme? 

A aby som nezabudla… Ešte jeden odkaz… Napísaný jednoducho a pre istotu znovu. Nie je to tvoja chyba. Skutočne nemôžeš za to, že sa niekto vyfarbí. Pouč sa a choď ďalej. To je jediná schodná cesta, ktorá teraz na teba čaká.

Coverphoto: Photo by Taylor Harding on Unsplash

Facebook komentáre