Že sa niečo začína kaziť, pocítila najprv ona. Ja som šiel na voľnobeh – práca, kamaráti a až potom láska. Takto vyzeral môj rebríček priorít, z ktorého som nechcel upustiť. Asi preto, že mi to vyhovovalo. Život bol rýchly a ja som chcel stihnúť všetko, preto šli tie stereotypné veci bokom. Spoločná domácnosť mi dávala natoľko pocit bezpečia a nemennosti, že som si všetko to pekné a potrebné, prestával vážiť. Keby len vážiť… Prestal som si to všímať a venovať tomu pozornosť. Veď načo sa rozptyľovať niečím, čo je také samozrejmé. 

Nepriznal som si, že niekde robím chybu, a to bola chyba. Čas šiel závratným tempom a mne ani nenapadlo spýtať sa svojho svedomia, kedy som urobil niečo pre ňu. Kedy som ju vzal von, pripravil pre ňu nejaké prekvapenie, pomohol jej s nákupmi alebo s domácimi prácami. 

unsplash.com

Ja by som partnera, akým som bol ja sám, vlastne vôbec nechcel…

No predsa som ním bol. Áno, kašľal som na ňu, lebo ako sa vraví, už bola ruka v rukáve. Láska sa „podarila“, a tak som chcel, aby sa vydarili aj iné veci. Lenže zabudol som na jednu vec… Že to, čo som si už vybudoval, o to sa musím aj starať.

Keď prišli prvé výčitky, doslova som pred nimi utekal. Bolo to pre mňa otravné, príliš som sa ponáhľal na to, aby som to dokázal vyriešiť. Jedným uchom dnu, druhým von… Pripisoval som to jej náladám, dokonca som jej povedal, nech si nájde kamarátov aj ona, hoci nikdy nebola osamelá ako prst. Mala priateľov, ale na rozdiel odo mňa, chcela viesť aj zdravý partnerský život.

Prerástlo to do hádok a to bolo posledné obdobie, kedy sa snažila aspoň ona. Dnes som jej za to vďačný a okamžite by som konal inak, ale vtedy? Už som to tu raz písal… Bolo to otravné. Chcel som žiť naplno, nie doma čeliť hádkam a rozhovorom, ktorým som nerozumel. Tak som predtým chaosom ešte viac utekal.

unsplash.com

Keď hádky prestali, zdalo sa mi, že je všetko v poriadku…

Opäť omyl. Už v poriadku nebolo vôbec nič, to len ja som bol šťastný, že mám konečne pokoj. Nechcela sa o ničom rozprávať, žiadne návrhy na spoločné aktivity, žiadne prosby o pomoc s niečím, čo som mal urobiť už pred polrokom. Konečne sa mi zdalo, že toto je to, ako má vzťah fungovať. Mýlil som sa.

Takto nijaký vzťah fungovať nemá. Nevstúpila si do svedomia, neupustila od požiadaviek. Ona proste rezignovala. Na lásku, ktorú som si od nej ako mladý fagan kedysi vydrankal, pretože „zbaliť“ ju vôbec nebolo ľahké. Bola mojím snom, ktorý keď som dosiahol, šiel som si za ďalším. Pomaly zabúdala na to krásne, čo sme spolu prežili, a viac to odo mňa nechcela. Stali sme sa dvomi ľuďmi, ktorí spolu bývajú a okrem minulosti ich nespája nič súčasné.

To ja som si mal vstúpiť do svedomia. Ja som mal začať prosiť, nie ona. Ja som sa mal začať snažiť, aby som nás ešte zachránil. Ja som mal začal šípiť, že niečo nie je v poriadku, a na základe toho som mal konať.

Ale neurobil som to… 

Vrátil som sa z predĺženého víkendu do bytu, kde som zistil, že tam niekto chýba. A chýba mi tu doteraz. Už tam nebola, čakali ma prázdne skrine, prázdna kúpeľňa, nikdy nepobehoval náš pes a ja si doteraz neviem spomenúť, kedy som ho naposledy vzal von.

Bolo tam prázdno, presne také, aké som tam celé mesiace a možno aj roky prinášal ja.

Keď som zistil, čo sa stalo, bol som nahnevaný a mierne pobavený… Ďalší výstrelok, takže ten pokoj predtým bol len tichom pred búrkou. Hnev na ňu ma prechádzal, keď som pochopil, že to myslí vážne, a začal som sa hnevať na seba. Vtedy som mal pocit, že je to ďalší zlý sen, no teraz viem, že je to zlá realita, ktorú som si kreoval iba ja.

Jediné, čo si doteraz neviem predstaviť, je ten pocit, s akým to všetko urobila. Čo cítila, keď si balila svoje veci, keď si hľadala nové bývanie, keď za sebou zabuchla dvere nášho dovtedy spoločného bytu a vybrala sa žiť svoju lepšiu budúcnosť bez chlapa, ktorý sa k nej správal ako ignorant.

Cítila vtedy aspoň niečo? Alebo už necítila nič? Hnevala sa, plakala pritom? Bolo jej to jedno? Tešila sa, že sa ma konečne zbaví? Neviem a hanbím sa jej to opýtať. No nič v živote neľutujem tak, ako toto… Že som zahodil lásku, ktorá bola dokonalá a ja som ju zničil. 

unsplash.com

Áno, mám zlomené srdce… 

Ale zlomil som si ho sám. Pretože mi bolo všetko prednejšie, len nie ona. Tá, čo pri mne stála, aj keď som prácu nemal, aj keď sa na mňa všetci kamaráti v dôležitých chvíľach vykašľali. Pomohla mi a ja som na to zabudol.

Dnes môžem už len spomínať na jej úsmev a pýtať sa, či sa teraz usmieva na iného muža.
Môžem si spytovať svedomie a dúfať, že som sa poučil.
Môžem plakať, trieskať päsťou do steny, ale nič mi to nebude platné. Urobila dôležitý krok bezo mňa, pretože som jej to svojím správaním dovolil, a všetky prosby, aby sa vrátila späť, by dnes boli zbytočné.
Chýba mi jej smiech, jej roztopašnosť… Chýba mi všetko, čo s ňou bolo späté. Chýba mi to, čo som predtým považoval za samozrejmosť. A nezostáva mi nič iné, len sa s tým vyrovnať a dúfať, že som jej príliš neublížil.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Som v poriadku. Skutočne

Tak, vážení čitatelia, mám pre vás len jednu radu… Poučte sa z mojej chyby. Nič nie je stále a naveky. Verte alebo nie, láska je základ a ak máte pri sebe niekoho, kto vás miluje, nedovoľte, aby začal premýšľať, či mu to stojí za to. Pretože potom budete o chvíľu premýšľať vy, či vám za to stálo nechať túto lásku vyhasnúť.

Autor: Andrej

Coverphoto: Photo by Nik Shuliahin on Unsplash

Facebook komentáre