Spomienky sa mi prelínajú v mysli, okolo je iba tma, ležím v posteli a snažím sa nebyť. Pretože len vtedy sa ma všetko to, čo ma trápi, prestane týkať. Aspoň na chvíľu, na malú chvíľu, ktorú práve teraz potrebujem viac než čokoľvek iné. Chcem sa odosobniť od minulosti, v ktorej som toho tak veľa pokašľala. Chcem si odpustiť všetky chyby, ktoré už nevrátim späť. Chcem zmeniť niečo, čo sa už zmeniť nedá. Chcem… Chcem zmierniť ten dopad, ktorý minulosť na mňa má.
Vraví sa, že predtým, ako stretneme toho pravého, môžeme stretnúť mnoho nepravých. A vraj je to tak v poriadku. Ten nepravý nás naučí mnoho. Ukáže nám, akí sme, čo nám prekáža, čo od života nechceme a čo od neho požadujeme. Naučíme sa milovať druhých, no aj sami seba. Pochopíme nielen lásku, ale aj procesy, ktoré v nás spúšťa. To, čo sa o sebe vďaka nej dozvieme, nám môže byť výstrahou aj ďalšou príjemnou skúsenosťou.
unsplash.com
To je všetko pekné…
Ale je tu jedno „ale“… Ako mám toto všetko využiť vo svoj prospech, ak už len pri pomyslení na nový vzťah mi prejde mráz po chrbte? Ako mám postúpiť ďalej, ak ma jeden z tých nepravých poznačil natoľko, že pomaly neviem, ako mám samostatne dýchať, nieto sa z toho všetkého ešte poučiť. Ako mám vyraziť ďalej do sveta vzťahov, keď tento vzťah vo mne zničil všetko? Dokonca aj to, čo bolo predtým funkčné… Ako si mám povedať, že mi nevadí, že sa škoda stala, ak mi tento nesprávny muž zničil aj tie najzákladnejšie základy, ktoré som v sebe odmalička mala?
Neverím v lásku. A to nielen dôsledkom mojej skúsenosti. Neverím v to, že dvaja ľudia môžu spolu prežiť celý život bez toho, aby si navzájom aspoň raz ublížili. Neverím, že sa dokážem ešte niekedy zamilovať a budem tomu citu veriť. Neviem si predstaviť, že raz opäť dokážem niekomu dôverovať. Veď po tomto vzťahu už neviem mať rada ani sama seba a nedokážem veriť ani vlastnému srdcu.
Urobila som totiž jednu obrovskú chybu…
Myslela som si, že musím milovať viac. Neklapalo to, a tak som sa presviedčala, že musím proste „pridať.“ Odpúšťala som a postupne som to, čo ma zraňovalo, brala ako súčasť jeho osobnosti. Naučila som sa milovať, ak mi ubližoval. Pretože som si vsugerovala, že toto je spôsob, akým on prejavuje lásku. Zahodila som vlastný názor a prijala som tie jeho. Páčilo sa mi to, čo sa páčilo aj jemu. Prispôsobila som mu všetko a každý, kto mi nezapadal do tohto môjho vzorca, šiel z okruhu mojich blízkych von. Mimochodom, všetci ho milovali. Vedel zmanipulovať aj ich a navonok sme museli vyzerať ako dokonalý pár.
Vo vnútri som však hnila. Vsugerovala som si, že ja som tou, ktorá si musí lásku zaslúžiť a pričiniť sa o ňu vlastným úsilím. Myslela som si, že ak sa zmením ja, zmení sa aj on. Nevidela som jeho chyby, hľadala som ich v sebe. A tak som sa doslova nútila do lásky. Milovala som niekoho, kto mňa milovať nechcel, no chcel sa cítiť milovaný.
unsplash.com
Podarilo sa mu to…
Na celkom dlhý čas. Až som si raz musela vybrať medzi ním a mnou. A nie, nie je to iba metafora. Viem, že ak by som s ním zostala, zničilo by ma to. Celé moje bytie, moju existenciu. A dnes, keď som už za tým a on je iba spomienkou, mám pocit, že som tej lásky rozdala príliš veľa. Dala som mu aj to, čo malo patriť mužovi, ktorý by prišiel po ňom. Cítim sa prázdna ako izba, ktorú niekto vykradol a nechal v nej len spúšť.
Len s tým rozdielom, že ja som tomu zlodejovi otvorila dvere a dobrovoľne som mu vložila kľúče do rúk… Urobila som chybu… Myslela som si, že musím milovať viac. Dnes viem, že to bolo zlé rozhodnutie… A prajem si len jedno. Nech raz, po tom všetkom, viem milovať aspoň sama seba.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Sonnie Hiles on Unsplash
